Hľa, východ slnka..
Začína sa nový deň,
žiarivými šípmi cápe sa po mne reálny sen.
Bez ďalších rán a sĺz sa nezaobíde,
oblapí vás zo všetkých strán
až pokiaľ znova nezapadne pod zem.
Drobné krôčiky robí, hľadí vôkol seba.
Dáva si pozor,
veď nechce si nechať zapichnúť nový šíp do tela.
Ale táto maličká nedá si povedať a stúpi tam, kam nemá.
Vraj bola to nehoda..
Vraj nedalo sa odolať..
Tu zbytočné je zaklamať!
Na míle bolo cítiť, ako to jej duša potajme chcela.
Sľúbila si, že Pokušeniu nedovolí,
aby sa vnej usadilo.
No svoju chybu si uvedomí,
keď znova sa v nej bolesť vzbudí.
Dušička malá, mladá, po boku s láskou by chcela rásť.
Nerozozná ešte zlé od dobrého,
tak necháva sa popáliť plameňom.
Dovolí aby jej srdce zas a znova zomrelo.
Kričí a kričí "prečo to tak byť malo?!"
Hľa, slnko je najvyššie..
Lúče osvetľujú každý kút,
no jej slzy stále nechcú schnúť.
Staré rany sa zmenšujú, nové sú ešte väčšie,
no nebolia viac ako spomienky spätné.
Prameň roztaveného železa tečie a tečie.
Miešajú sa s ním aj tie potoky slanšie.
Unavená, zronená prosí na kolenách.
Cestu do neba by chcela nájsť.
Nechce ďalej ničiť to, čo budovala jej rodina.
Chce znova na stranu druhú prejsť.
Myslí si, že nastala jej hodina.
Hľa, slnko už zapadá..
Lúče vystriedali tiene.
Maličká drieme.
Vo svojom útočisku leží v tichej tme.
Zimomriavky z melódií naskakujú po jej tele.
Rany štípu tak, ako by štípať mali.
Slzy tečú tak, ako by tiecť mali.
Jediné čo si želá aby jej všetci pokoj dali.
Vie, ako sa iní majú ešte horšie.
Nesúdte ju za to, cíti to tak ako to je.
Cíti to jej telo i myslenie.
