Cícerky slaných riek
smútkom naplnené,
cestu si prerážajú,
po lícach chladných.
Dievča hľadí na hnedasté páperie.
Na pramienky, čo zasadli prachom.
Pohltená sama sebou.
Pohltená svojim strachom.
Prúdy myšlienok
spomienkami naplnené,
cestu si prerážajú,
po mysli zodratej.
Dievča hľadí na belasý obal.
Na ranami posiate púzdro.
Pohltená stratou.
Pohltená celým svojim duchom.
Kôpka mäsa a kostí zatiaľ drží pokope.
No ako dlho vydrží telo bez duše?!
Dievča hľadí do jám tmavých.
Do schránok spomienok.
Pohltená ohňom samoty.
Pohltená v udúšavom závoji.
Zimomriavky vychádzajú
zo svojich ulít,
cestu si prerážajú,
po obale belasom.
Dievča hľadí na to,
čo kedysi kypelo krásou.
Na niečo,
čo robilo radosť svojim hlasom.
Pohltená bolesťou.
Pohltená v zrkadle svojim odrazom.
