„Trasieš sa. Je ti zima?" spýtala som sa, keď sme už po tme sedeli na lavičke v parku.
„Nie, je to v pohode," odpovedala Sam. „Ale no tak, vidím, že ti je zima. Mňa neoklameš," zasmiala som sa, vyzliekla si bundu a dala som jej ju na plecia, napriek jej nesúhlasu.
Našli sme lavičku a sadli sme si. Objala som ju okolo pliec a pritiahla k sebe. Bol to nádherný pocit.
„Čo keď to nie je správne?" ozvala sa Sam s hlavou na mojich nohách. Posadila som ju, vzala jej tvár do dlaní a pobozkala ju.
„Myslíš, že toto nie je pravdivé?"
„Neviem, to, čo cítim je tak skutočné, tak silné a tak úžasné, len vieš..."
„Na ničom inom nezáleží," odpovedala som a objala som ju.
„Už mi je teplejšie," povedala Sam vracajúc mi bundu, „to tebe už musí byť poriadne chladno." Vrátila mi bundu a zapla mi na nej zips.
„Mali by sme ísť domov, lebo tu inak úplne zamrzneme. A to by nebolo veľmi pekné." povedala Sam vstávajúc z lavičky.
„Ale mne je tu dobre."
„Aj mne, ale máme pred sebou ešte kopec dní, ktoré môžeme využiť," šepla mi Sam, keď sa ma snažila dostať z lavičky.
„No dobre," neochotne som privolila. Vstala som, chytila ju za ruku a vyrazili sme. V meste nebolo ani živej duše, čo nám celkom vyhovovalo, pred internátom sme sa pustili a vošli dnu.
S veľkým úsmevom sme pozdravili tetu na recepcii, ona nás tak zvláštne pozrela a my sme sa začali smiať.
Pustila som Sam prvú a keď som zatvárala dvere, cítila som jej dych na mojom krku
„Ty môj getleman," povedala a objala ma.
„Áno, odteraz už tvoj," povedala som a pobozkali sme sa.
