Bolo toho viac ako som si myslela. Na zápise som dostala kopec informácií o tom, kde, kedy a ako, a tak som sa v tom pokúšala zorientovať. Po dlhom boji sa mi to však nakoniec podarilo a teraz som stála s ruksakom, ktorý vyčnieval pekných pár centimetrov ponad moju hlavu, na železničnej stanici v Ouborne. Práve som vystúpila a zisťovala som, ktorým smerom by tak čisto náhodou mohol byť môj internát. Ouborn je veľké mesto a ja som ho, až na cestu od stanice na historické námestie, nepoznala. Tešila som sa na to, ako ho začnem spoznávať a objavovať jeho zákutia, no momentálne som bola totálne stratená. Po dvoch hodinách hľadania, otáčania a bezradného sedenia v parku, sa mi vďaka jednej z mnohých rád, ktoré som v ten deň dostala, podarilo uvidieť môj „nový domov".
Hľadanie izby už našťastie trvalo o čosi kratšie a ja som sa mohla konečne zbaviť toho maxi ruksaka. Izba vyzerala úplne normálne, asi ako každá internátna izba, posteľ, stôl, stolička, skriňa, a to všetko samozrejme krát dva.
Moja nová spolubývajúca tam už bola, keď som sa ja s menším buchotom dovalila do izby. Alyssa, ako sa mi predstavila, bola veľmi milá a priateľská a hneď od začiatku som vedela, že si sadneme. Po chvíli som sa však dozvedela, že tu asi veľmi dlho nepobudne a po zimnom semestri pôjde bývať aj so svojím snúbencom do manželského internátu.
Táto správa ma teda veľmi nepotešila, ale čo už.
