Unexpected//N.H.

Chapter 3.

Odtackala som sa sadnúť si a bola som v tej chvíli rada, že žijem. Prišlo mi totižto neskutočne zle. Hlava sa mi točila ako na kolotoči, bolo mi na zvracanie a nohy sa mi podlamovali.

,,Si v pohode?" dobehol ku mne ten tmavovlasý chalan, čo ma dvíhal. Len som pokrútila hlavou a vzápätí na to som sa mu vyvracala na topánky.

Výborne Elizabeth, opäť si sa krásne predviedla.

,,Prepáč." rýchlo som sa postavila a bežala na záchod, dokončit to, čo som začala na jeho topánkach.

Niekto utekal za mnou, no radšej som sa neotáčala, aby som aj jeho neovracala.

,,Je ti lepšie?" spýtala sa ma zhrozená Blair, keď som sa vrátila zo záchoda. Prikývla som a sadla si na stoličku, ktorá bola jediná v tejto miestnosti. Blair sa musela vrátiť a ja som tam ostala sama.

Chytila som za hlavu a oprela sa ňou o stenu. Sedela som tam niekoľko minút, aby som sa dala dostatočne dokopy na to, nech sa aspoň na internát dokážem odpratať.

Opatrne som sa sa postavila a kráčala smerom k východu. Musela som však prejsť cez celú tu miestnosť plnú nadrbaných ľudí.

Hlásna hudba sa mi dostávala do uší, len čo som sa priblížila k chodbe, ktorá tam viedla.

V hlave mi nechutne rinčalo s celý môj mozog sa otrásal v základoch. Žalúdok bol už v poriadku, no tá hlava bola dvakrát tak horšia.

,,Effy!" dobehol ku mne Kieran. V tej chvíli som mala sto chutí mu jednu z celej sily prijebať.

Vrazil do mňa a chytil ma okolo ramien. Moja hlava bola na tom ešte horšie, ako doteraz.

Šikovne som sa spod jeho rúk vyšmykla a snažila sa čo najrýchlejšie odtiaľto dostať.

Moja hlava išla explodovať, nohy odpadnúť a celkovo moje telo zaplo samodeštrukčný mód.

Konečne som sa dostal na intrákovu izbu, no niečo ma zarazilo. Cítila som tú známu mužskú vôňu. Levanduľovo-čokoládová.

Moje telo celé strnulo a žaludok sa mi začala dostávať do krku. Môže to byť niekoho iného. On by tu určite nebol.

Bola som sama na celom internáte, pretože všetci boli na tej párty. Bála som sa tu ostať sama, pretože opäť na mňa doliehal pocit úzkosti.

Síce som bola vyliečená z tych hlbokých depresií, ale takýmto stavom by som sa mala až do konca život vyhýbať.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Nemohla som hneď začať panikáriť, veď som si ani nebola istá.

Upokojila som sa tým, že sa mi to určite zdalo a išla som si ľahnúť.

••••

Zobudila som sa okolo šiestej ráno na strašný rachot. A samozrejme mne s mojou zvedavosťou to nedalo a musela som vykuknúť z okna, že čo sa to deje.

Stál tam chalan a z celej sily kopal do smetiakov. Vyzeral byť kvalitne naštvaný.

Keďže som nechcela zobudiť celý internát a chcela som si ísť ešte ľahnúť, rozhodla som sa ísť za tým idiotm dolu a poriadne mu vynadať.