Unexpected//N.H.

Chapter 6.

,,Ako myslíš." zhlboka sa nadýchol a odišiel. Čakala som, že zostaneme zdrvení. Aj ja a aj on. Neviem, ako to je s ním, no ja nie som. Popravde, uľavilo sa mi, keď som to povedala.

V priebehu sekundy som mala všetko u riti. Nezaujímal ma on a ani nič s ním spojené.

Musí to znieť ako maximálny nezmysel, no je to tak. Akoby sa moja myseľ prepla na iný mód a ja som už naďalej nebola jej otrokom.

Bolo to celkovo zvláštne, no neprikladala som tomu veľkú váhu, aj keď som možno mala.

Tento počin ma nabil energiou, a tak som vyliezla z postele a rozhodla sa, dať sa dokopy.

Pokúsila som sa zo seba spraviť človeka a mala som to namierené ku Blair a Audrey.

Bez pozdravu som vletela rovno do izby a vyhupla sa na postel k Audrey. Blair si pravdepodne ani nevšimla môj príchod a ďalej sa venovala svojim skriptám.

,,Aj ja ťa zdravím, Effy." pokrútila nadomnou hlavou Audrey.

,,Oh, ahoj." pousmiala som sa a až príliš pozitívne som sa cítila.

Podozrivo na mňa hľadela, no prestala, keď môj úsmev tiahnúci sa cez celú tvár neustupoval.

,,Čo si si dala?" znepokojene na mňa hľadela. Prezerala si ma celú a tvárila sa zamyslene.

,,Uh, nič?" odpovedala som jej otázkou a pre zmenu som teraz ja pokrútila nad ňou hlavou. Bola som celá akási divná, no ignorovala som to.

,,Spýtam sa inak. Čo sa stalo?" podozrievavý úškrn jej nemizol z tváre. Mierne ma znervózňovala, ale nedávala som to na sebe vidieť.

,,Poslala som Nialla dopiče." usmievala som sa ako slniečko na hnoji. Vtom sa aj Blair otočila a konečne ma zaregistrovala.

,,Čo?!" vyštekli obe naraz. Mykla som ramenami a ďalej sa usmievala. ,,Ako to myslíš?" začala s výsluchom Blair.

,,Uhm, normálne. Povedala som, že k nemu už nič necítim." zvráštila som obočie.

,,Prečo si mu klamala?" ozvala sa tentoraz Audrey.

,,Neklamala!" vybehla som po nej. Adrenalín mi v žilách stúpal a ja som konečne sama pocítila, že so mnou niečo naozaj nie je v poriadku.

,,Okey, okey." vystrelili jej ruky do obranného gesta. Svoj pohľad som radšej upriamila na zem a snažila sa upokojiť.

Je to tu znova, Effy. Tvoje prudké výkyvy nálad a neovládateľné emócie.
Stavy, ktoré sú dôsledkom mojich depresii a záchvatov paniky.

,,Ja radšej pôjdem." vypľula som zo seba s rýchlo zmizla. Absolútne netuším, čo sa to so mnou deje.

Vrátila som sa na izbu a sadla si na posteľ. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Tvár som si vložila do dlaní a kolená si pritisla k telu.

Oči sa naplnili slzami a ja som ich nechala ďalej plynúť. Nepáčilo sa mi, čo sa so mnou deje. Vedela presne, k čomu to speje, no nechcela si to priznať.

Stále som však neľutovala, že som mu to povedala. Pretože to bola z malej časti pravda. Teda, asi bola.

Bol jediný, ktorého som si pripustila k telu po Louisovi. Jediný, ktorého som si dovolila mať rada, ba dokonca aj ľúbiť.