Unexpected//N.H.

Chapter 8.

Dni ubiehali rýchlejšie, ako som predpokladala. Týždne ešte rýchlejšie a mesiace, po tých ani mastný fľak nezostal. Bol už skoro koniec prvého semestru a skúškové sa nebezpečne rýchlo blížilo.

Na Nialla som sa snažila nemyslieť, čo mi v podstate aj išlo, prekvapivo. Nemala som ho na očiach, keďže som sa dozvedela, že sa odsťahoval z kampusu a našiel si niekde v meste byt aj s nejakým jeho kamarátom. Sem chodil len na prednášky. Dokonca si aj odbor zmenil. Aký zlatý chlapec, však?

Snažila som sa byť čo najmenej smutná a sústrediť sa na to pozitívne. Znova som začala chodiť psychiatrovi, no tentokrát už tu v meste. Teraz môžem úprimne povedať, že môj stav sa opäť zlepšuje.

Držím si v okolí seba len ľudí, ktorí pre mňa niečo znamenajú a majú v mojom živote určitú rolu.

,,No čo, ako sa darilo tento víkend?" uchechtol sa postarší pán. Bol to môj psychiater, Gunther.

,,Ale, viete čo? Vcelku fajn." pousmiala som sa a pohodlnejšie usadila v kresle. Ďalej sme konverzovali o mojich dňoch počas minulého týždňa.

Odchádzala som od neho s úsmevom na tvári, keďže dnešných päťdesiat minút bolo super a dosť som sa aj uvoľnila.

Vracala som sa naspäť na kampus, keď som tesne pred vchodom stretla Nialla. Snažila som sa zachovať si chladnú myseľ a zbytočne sa nestresovať.

Nadýchla som sa a rýchlo ho obišla. Cítila som jeho prepaľujúci ma pohľad na chrbte, no nehodlala som sa otočiť. Musím naňho zabudnúť.

Prišla som až ku internátu a vytiahli si krabičku cigariet. Vybrala som si jednu a hneď si ju aj zápalila. Nasávala som ten nikotín do seba ako kyslík. Huh, to tie nervy.

,,Ty tým tvojim pľúcam dávaš poriadne zabrať." vyšiel spoza mňa Kieran. Až mi cigareta skoro vypadla z úst, ako som sa zľakla.

,,Čo už." prekrútila som očami a ďalej ťahala z cigarety ako o život.

,,Ideme dnes večer na bowling, pôjdeš s nami?" pozeral sa na mňa zhora, keďže je asi o dve hlavy vyšší.

,,Uhm, dám vám vedieť." zadusila som cigaretu a odišla hore na izbu.

Spolu s buchotom dverí  som zaľahla do postele.

Spala som niečo cez tri hodiny. Zobudila som sa, prekvapivo, celá svieža, ba dokonca aj s dobrou náladou.

Načiahla som po telefón, ktorý ležal na nočnom stolíku a vytočila Kieranove číslo.

,,Ahoj, počuj, už ste vyrazili?" vyhŕkla som na neho, hneď ako zodvihol.

,,Akurát stojíme pred internátom." ozval sa v telefóne.

,,Čakajte tam." rýchlo som zavesil a ponáhľala sa obliecť. Hodila som na seba roztrhané jeansy, hrubší čierny sveter a zbehla za nimi dolu.

,,Ale koho to tu máme. To je nám prekvapenie!" teatrálne zahlásil Dan. Jebo.

,,Hahaha." sakrasticky som sa zasmiala a vyrazili sme.

••••

,,Prestaň!" kričala Blair, zvierajúc sa v kŕčoch, pod náporom šteklenie od Kierana. Ja som sedela s hlavou operetou o Dana a Audrey s Catline o niečom záživné diskutovali.

,,Ideme hrať konečne?" postavila sa asi po desiatich minútach strapatá Blair.

Rozdelili sme sa do troch párov. V podstate, tak ako sme vedľa seba sedeli, tak sme aj boli vo dvojici.

Prvé išli Audrey a Catline. Dokopy zhodili osemnásť z dvadsiatich koliek, čo bol úspech. Po nich sme išli ja s Danom.

,,Nepozeraj sa tak na mňa!" vyprskla som na Kierana. Upieral na mňa zrak, akoby na mne záležal jeho život. Idiot.

Pod náporom jeho nechutne prepaľujúceho pohľadu som guľu hodila maximálne napiču. ,,Nenávidim ťa!" zavrčala som, keď som okolo neho prechádzala si sadnúť. Uštedril mi sarkastický úškľabok a išiel na radu.

Prešli asi dve hodiny a mali sme už odohrané všetky kolá. Víťazmi sa stali Audrey s Catline, Kieran s Blair boli druhí a my s Danom poslední. To je tak, keď spojíte dvoch nešikovných ľudí.

Ako sme vyšli z baru, všetci sa rozpŕchli na rôzne smery. Ako jediná som tam ostala nemo stáť. Ani som si nestihla uvedomiť, kedy a kde sa všetci vyparili.

Bolo niečo po jedenástej. Nemala som najmenšiu chuť ísť na internát. Dnes je presne jedna z tých nocí, kedy chcem ostať do svitania vonku. Či už sama alebo s niekým. Počúvať hlasnú hudbu a viesť hĺbave rozhovory o živote. Možno zniem ako prvotriedny blázon, lenže toto mi dokazuje, že existujem, a že som schopná žiť, nie len prežívať.

Už niekoľko mesiacov som nebola na mojom obľúbenom mieste. Na vrchole hodinovej veže v kampuse.

Prešlo pár minút a ja som sediac na vrchole veže, rozmýšľala o všetkom, čo sa od jeho príchodu udialo.

Bola som až zhrozená z toho, aká naivná a hlúpa som kedysi bola. Ako som slepo v neho verila. Stále ho ľúbim, o tom niet pochýb, lenže ma sklamal. A ja druhé šance už nedávam. Nie som  prostý test z matematiky, ktorý si napíše o týždeň, pretože sa naň kvôli nejakej party nestihol naučiť a dojebal ho.

Mojich myšlienok sa začalo kopiť viac a viac. Bolo neznesiteľné, ako sa všetky moje pocity miešali do jedného veľkého víru chaosu.

V slúchadlách mi hrala hlasná hudba, ktorou som sa snažila prehlušiť tok mojich  myšlienok. Vždy sa čudujem, že som ešte neohluchla.

Naklonila som sa spoza múru a hľadela dolu na kampsu. Takmer nikoho tam už nebolo, len jedna čierna postava posedávala na lavičke pri fontáne.

Nemám ani poňatia, kto to môže byť, no aj z takejto diaľky bolo vidno, že dotyčná osoba na tom nie je dvakrát najlepšie.

Opretá bradou o múr som pozorovala osobu, sediacu na lavičke. Tlačila si kolená k hrudi.

Mala som nechutnú potrebu zliezť dolu a ísť za tým človekom. Namiesto toho som si radšej vytiahla cigaretu a zápalila si.

Dotyčná osoba beztak po asi dvoch minútach odišla. Ja som ostala prázdno hľadieť na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou sedela.

Túto časť som pôvodne chcela vydať na Vianoce, ale nuž, nevydalo 😂 Po neviem akej dlhej dobe ju tu máte, aj keď je hrozná, ale vy to nejak prežijete. Nebudem vám tu priať tie otrepané frázy, keďže pre mňa nič neznamenajú a Vianoce moc neuznávam 😄 To by bolo asi všetko 😌 Netuším, či sa vám ešte v tomto otrasnom roku ozvem, tak vám prajem aspoň veľa šťastia do toho nového 😊 Ľúbim vás všetkých❤️ Nesmiem zabudnúť na múdro na záver😄 Bývajte hore do 3-4 rána. Buďte tými povestnými nočnými vtákmi, ktore vedie to, čo iní nie. Staňte sa osobami, ktoré nepoznáte, ale ktoré tak veľmi obdivujete. Pomôže vám to.