SMIRK /p.c.y./

1

Park ChanYeol

Nedočkavo som si podupkával v kapitánovej kancelárii a počúval jeho techniku presviedčania ma, aby som ostal v Soule. Lenže ja už som sa rozhodol, nervózne som žmolil v rukách letenku do Florencie a čakal na správu od Sehuna. Zdvihol som pohľad na kapitána. Bol to postarší muž so sivou bradkou a plešinou.
"Chanyeol, chlapče, predsa si nedokočil kurzy tajných služieb, aby si teraz odišiel." Postavil sa v rozhorčení od stola. Opieral sa o jeho okraj a sledoval moju reakciu, no mne to bolo jedno. Chcel som mať len výcvik, ktorý by ma naučil sa brániť. To, že som bol pridelený k tajnej službe bol už len bonus, moja vlastná šikovnosť.

Srdce mi poskočilo, keď mi mobil vibráciou naznačil, že Sehun zistil adresu tej skurvenej Talianky. Zahryzol som si do spodnej pery a naťukal heslo. Pred očami sa mi rozsvietili tri správy.

Chlape, si si istý, že sa volá Eve Camorra?  -Sehun

Do riti, toto mi nikdy neuveríš. -Sehun

Zavolaj!! -Sehun

Ospravedlnil som sa kapitánovi a vytáčajúc Sehunove číslo som vyšiel na dlnú tmavú chodbu.

"Hovor!" Zavrčal som do telefónu a jasne cítil, ako sa smeje.
"Býva v Soule, Eve Camorra, vychádzam z jej bytu." Zasmial sa a mne vyschlo v hrdle. Žije v Soule? Toto je žart, že?
"A.." Nenachádzal som jediné slovo. "..našiel si niečo?" Oprel som sa o stenu a z vrecka vybral letenku.
"Len nejaké papiere, asi niečo tajné. Mala.. počkaj niekto ide." Stíchol. Čakal som, no po pár sekundách som to aj tak vypol. Nie je už viac o čom rozprávať. Pokrčil som letenku v ruke a pri odchode ju zahodil do koša. 

Eve Camorra

Vyrútila som sa z bytu so slzami v očiach. Snažila som sa nájsť mobil, zavolať políciu, no moje ruky sa triasli ako ešte nikdy. Zavzlykala som a posledný raz pohliadla na môj vykradnutý byt. Teda, nie tak celkom vykradnutý. Vázy sú porozbíjané, tak ako aj všetok kuchynský riad. Čo bolo z papiera, to bolo rozhádzané, po prípade roztrhané na zemi. Ale nič nezmizlo, aspoň myslím. Povzdychla som si a v kabelke nahmatala kľúče.
Bežala som dole schodami a snažila sa nájsť nejakú pomoc. Moje nohy sa plietli a popravde som sa už videla na zemi, keď som omylom narazila do chlapca a zrútila sa na špinavú podlahu. Okamžite som po ňom hodila prestrašený pohľad, ale ním ani nehlo. Stále stál neďaleko steny s telefónom v pravej ruke. Povzdychol si a podal mi ruku, aby mi mohol pomôcť postaviť sa. Jeho pohľad ma doslova prebodával, keď som sa snažila chytiť dych.
"Pardon." Zdvorilo som sa uklonila a otočila sa mu chrbtom. Tesne pred dverami som sa zastavila a znovu si ho obzrela. K uchu mal priložený telefón a s niekým tlmene rozprával, nepočula som o čom hovorí, no keď moje nohy vykročili von, počula som jasne.:
"Už je na ceste."

Ehm, neviem, čo také mám povedať k 1. časti. Snáď sa vám to bude páčiť. :)