SMIRK /p.c.y./

4

Z tuhého premýšľania ma vytiahol vybrujúci mobil v mojej ruke. Videohovor od octa? Naprázdno som prehltla a rýchlo hovor prijala. Pred očami sa mi objavila tvár plná vrások obkreslená sivou bradou. Stresom zošedivené vlasy mal prehodené na pravú stranu jeho tváre a oči, stále rovnako vyčítavé, upieral priamo na mňa.

"Čo to máš na krku?!" Zvolajúc priblížil svoju tvár bližšie ku kamere. Spolu s nervóznym smiechom som si prehodila vlasy tak, aby dostatočne zakryli môj krk a plecia.
"To nič nie je." Pohodila som rukou, keď sa jeho obočie spojilo do toho najvražednejšieho pohľadu. Nachvíľu odvrátil svoj pohľad niekde do diaľky a pár sekúnd na to som zbadala svoju mladšiu sestru.
"Eve." Úsmev sa jej roztiahol celou tvárou a moje srdce sa v tej chvíli roztopilo.
"Ah.."
"Odíď Tália!" Ukázal výhražne na dvere a mne úsmev z tváre hneď opadol. Talina ruka mi ešte naposledy zamávala a odišla.
"Prečo sa k nej takto správaš?" Pre zmenu som sa zamračila ja, no on ma totálne ignoroval, ďalej sa venoval nejakým zápisom. Zrazu znova zdvihol mobil na úroveň jeho tváre.
"Eve.." Oslovil ma chladne, presne tak, ako si to pamätám spred 3 rokov. "Prejdem rovno k veci. Počul som, že tvoj byt niekto vykradol. Čo zmizlo Eve?" Slová z jeho úst sa na mňa hrnuli ako lavína a môj mozog si musel dopriať pár sekúnd, aby všetko pochopil. Ako sa o tom dozvedel?
"Nič." Vypustila som potichu z mojich pier.
"Ani tie spisy, ktoré som ti dal, aby si ich schovala?" Pozorne zdôraznil každé jedno slovo, akoby hovoril s hlúpakom. Keď nad tým teraz premýšľam, polica s tými papiermi bola otvorená, ale nevidela som ani jeden z otcových zápisov, do čerta. Dúfala som, že v nich nebolo nič dôležité a rozhodla sa otcovi klamať.
"Nie, všetko je v poriadku." Hneď ako som dopovedala vetu obrazovka môjho mobilu zablikala. On to zložil. Aké typické. S povzdychom na perách som prešla prahom kuchyne a zamierila do kúpeľne.

***

'Dnešný deň beží hrozne rýchlo.' Preletelo mi hlavou, zatiaľ čo som trasúcimi sa rukami ťahala linku ponad mojím okom. Úsmev na perách mi vyčarilo, keď som dokončila druhú linku rovnako dokonale ako prvú. Pobehujúc bytom som sa snažila nabrať do kabelky čo najviac potrebných vecí.
Mala som namierené do kostola, pretože môj život teraz súrne potreboval modlitbu. Chcela som sa niekomu, povedzme vyspovedať, a Boh mi príde ako perfektný poslucháč. Kráčala som drevenou podlahou užívajúc si klopkanie vysokých opätkov, ktoré obopínali moje kostnaté členky. Prsty som za pochodu zakliesnila o army bundu a jedným rýchlym pohybom ju prehodila cez nahé plecia. Pri dverách som naposledy skontrolovala svoj vzhľad, ale moje oči upútali kvety odrážajúce sa v zrkadle. Chĺpky na krku sa mi zježili znepokojením pri premýšľaní nad odkazom v nich. Vrhla som pohľad na čiernu šiltovku a slnečné okuliare, keď mi začali napadať dychberúce situácie, ktoré by sa udiali, keby ma v meste zbadal práve on. Chanyeol. Uponáhľane som si na nos položila tmavé okuliare a hlavu zakryla obyčajnou čiernou šiltovkou.

Park ChanYeol

Uchechtol som sa nad jej trápnym pokusom o kamufláž, keď vybehla vonku z komplexu panelákov, kde bývala. Čakal som pokiaľ behom nezabočila do uličky a v tej chvíli som zapol motor. Keď som volantom prudko otočil a tým sa dostal do rovnakej uličky ako moja drahá, zbadal som ako sa vystrašene obzrela priamo mojím smerom. Jej pohľad netrval dlho, predsa len toto auto nepoznala a mňa nemohla z takej diaľky vidieť. Na plyne som nepridával a celou dlhou cestou som sa autom ťahal ako slimák. Otáčala sa ku mne stále častejšie, keď zrazu ostala stáť a ja som rovnako ako ona zastavil. Prudko skrútila svoje boky a vošla do dómu. Kľúčami som prekrútil v zapaľovaní a zaparkoval priamo pre vchodom. Nemohol som uveriť, že išla v piatok večer do kostola. Rukou som nahmatal kľučku na dverách a zatiahol za ňu. Chodidlami som vkročil na mokrý asfalt a oprel sa o veľké auto patriace mne.

Zatriasol som rukou, aby sa mi hodinky zošmykli po paži dole a ja som mohol skontrolovať čas. Už to bolo 10 minút. Nebadateľne som sa obzeral po tejto celkom frekventovanej ulici. Z kostola sa neozívali žiadne piesne, ani hra orgánu, z čoho som vyvodil, že dnes najskôr nie je tá obvyklá piatková omša. Klepkajúc si nohou som začínal byť viac a viac nervózny, keď vyšla von a sťahujúc si saténové šaty nižšie zišla staré schodené schody. Prepaľoval som ju pohľadom, keď si znova nasádzala okuliare. Jej oči hneď na to upriamila na mňa, ale namiesto toho, aby priateľsky ako správna poslušná žena prišla ku mne, ona sa rýchlo otočila a "rozbehla" sa druhým smerom. Prekrúcajú očami som sa za ňou rozbehol. Únava sa v mojich nohách ani nezačala prejavovať a už som ju držal za jej tenké predlaktie. Prudko sa ku mne obrátila a ja, začínajúc cítiť neopísateľnu zlosť, som zhodil jej okuliare na zem a tvrdo ich pristúpil. Hneď ako sa ozval zvuk praskajúcich skiel zavrela oči a začala sa strachom chvieť. Dlhú ruku som obmotal zozadu okolo jej úzkeho pásu a viedol je späť k autu.

"Budem hrať aj naďalej sprostého a myslieť si, čisto pre tvoje dobro, že si ma len nevidela." Sklonil som hlavu k jej uchu, až kým sa ho moje pery nedotkli. Zhlboka dýchala, no ani necekla. Z jej úst nevyšlo ani jedno skurvené slovo, až tak sa bála. Hneď keď sme došli k autu som moju ruku pustil a čisto sám pre seba sa uškrnul, keď som perspektívne videl ako stojí len pár centimetrov odo mňa a pozorujúc moje činy. Nahmatal som v zadnom vrecku kľúče od auta, a hneď po jeho odomknutí som dáme podržal dvere. Potešilo ma, ako samostatne bez žiadneho vydierania nastúpila a zapla si bezpečnostný pás. Prebehol som na druhú stranu a sadol na volant. Naťahujúc dlaň pre pás som zazrel Eve ako sa šokovane obzerá po interiéri auta.
"Je krásne." Prehovorila, keď sa motom auta prebudil k životu a stlmil jej slová. Prikývol som a nohou jemne zatlačil na plyn.
Očami som počas cesty veľa krát odbehol k nej a úsmevne sledoval ako so zavretými očami a zalomenými rukami šepká zbesilo nejakú motlidbu.
"Nebuď blázon Eve, nič ti nehr.."
"K-kam ideme?" Prerušila ma s totálne zmäteným výrazom. Mala prečo byť zmätená, pretože už sme dávno neboli v centre Soulu.
"Musím sa prezliecť, pôjdeme na večeru. Lenže v tomto oblečení ísť nemôžem." Pokývala hlavou, že rozumie a naďalej sa venovala ceste pred nami. Bola pravda, čo som povedal. Ideme ku mne domov, lenže o tej večeri už pochybujem. Večer si pochutím akurát tak na nej.

❤️ Prajem krásny pondelok (respektíve nedeľu večer) všetkým vám, mojim miláčikom. 😅
Špeciálne časť pre nepoznana , ktorá má predpísané časti ešte aj na ďalší rok. 😂😄 (si môj idol).
Pozdravujem aj môjho vlastného Baekhyuna MacyGinsberg , s ktorým sa budem musieť veľmi súkromne porozprávať o nasledujúcej časti. 😂😂😈
Dnes som akási rozkecaná, takže už radšej končím a dúfam, že sa vám to páčilo. 😊