SMIRK /p.c.y./

2

Lakťom som rozrazila kovové dvere na policajnú stanicu. Prepletala som nohami, najrýchlejšie, ako to v opätkoch šlo. Porozhliadla som sa po miestnosti a otvorila jediné dvere, za ktorými sa svietilo. Vošla som dnu a ostala stáť na mieste ako soľný stĺp. Nikdy som si nemyslela, že by mohla policajná stanica vyzerať takto moderne. Miestnosť bola plná mladých mužov, ktorí na mňa upierali ich pohľady. Každý z nich mal na sebe čierny oblek s tenkou kravatou.
Zrazu ma niekto chytil za lakeť a trhol so mnou k sebe. Podvihla som hlavu, aby som mu videla do tváre. Naše telá boli blízko pri sebe a jeho dych spôsobil, že mi na krku vyskočili zimomriavky.
"Ako si sa sem dostala?" Precedil pomedzi zuby. Svoju dlaň položil na môj chrbát a vytlačil ma von z miestnosti.
"Dvere boli otvarené a.." Slová sa mi zasekávali k hrdle. "Myslela som.." Rýchlo som sa obzerala, ani neviem prečo. Asi som hľadala pomoc, niekoho, kto by ma dostal z tejto situácie.
"Čo si si myslela?!" Zvýšil hlas a ukázal na červený nápis pri dverách. Prísny zákaz vstupu. Oh.
"Nevšimla som si to." Pohodila som plecami a sledovala ho, ako sa pokojne oprel o stenu s rukami vo vreckách. Sledoval ma s hravým úškrnom na perách a ja som sklonila hlavu. Nechala som moje vlasy, aby mi zakryli tvár a nespokojne si podupkávala nohou.
"Kde by som mohla nahlásiť lúpež?" Prehovorila som potichu stále so sklonenou hlavou.
"Ešte tihšie prosím." Očami som skenovala jeho tvár. Rozhodne mal ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Lenže za týmto úsmevom, boli tie najdesivejšie oči. Hlavou kývol k dverám napravo od nás.
"Môžeš to nahlásiť mne." Potľapkal ma jemne po líci a naznačil mi, aby som vošla dnu. Otvorila som podobné kovové dvere ako predtým a vkročila dnu. Bola to typická vypočúvacia miestnosť so stolom a dvoma stoličkami, plus skrinka, na ktorej boli položené nejaké papiere. Zobral štós asi desiatich takýchto spisov a hodil ho na stôl.
"Nech sa páči!" Ukázal na stoličku a ja som sa posadila, pričom som si zrúk skladala rukavice. Keď som sa za ním otočila, videla som, ako si zoblieka sako a vyhŕňa rukávy. Sucho som prehĺtla, keď si sadol oproti mne a zaujato na mňa pohliadol.
"Tak spusť." Otvoril zápisnicu a zapísal doň moje meno, bez toho, aby som mu ho nadiktovala.

Park ChanYeol

Meno: Eve Camorra
Adresa: chvíľu som premýšľal, a keď som si na adresu spomenul chcel som ju tam zapísať, no potom som si niečo uvedomil. Kurva, ona mi meno nevravela. Zdvihol som svoj pohľad od papierov a videl ako sa mračí. Všimla si to? Schmatla zápisnicu a obrátila si ju k sebe. Šokovane sa na mňa pozerala a ja som vedel, že keby sa ma nebála, možno by aj spravila nejakú scénu. Snažil som sa vymyslieť nejakú rozumnú výhovorku, keď som si všimol, že spod kabátu jej trčí vysačka z práce, samozrejme s jej menom. Vydýchol som si a perom ukázal na vysačku, aby som ju upokojil. Sklonila pohľad a zasmiala sa.
"Ani neviete ako som sa zľakla." Hovorila pomedzi smiech a ja som sa musel pousmiať.
"Poďme si radšej potykať, nie sme od seba veľmi vekovo vzdialení." Povedal som jej a nastavil ruku pred tú jej. Ona len prikývla a svoje ľadové prsty vložila do mojej dlane. Ľadové presne ako jej srdce. Jej ruku som pevne stlačil a pár krát ňou zatriasol.
"Chan Yeol." Povedal som keď škubla rukou od bolesti a pritiahla si ju k sebe.
"Eve." Šepla a sklonila pohľad. Uchechtol som sa a ďalej sa venoval zápisom.

Tak toto by bola druhá časť. 😅 som strašne šťastná za vaše včerajšie reakcie. Ďakujem! ❤️