SMIRK /p.c.y./

19

"Neboj sa, už som tu." Jemne ukladajúc saténovú látku na môj chrbát sa mi prihovoril a mne vyhŕkli slzy do očí, keď mi odkryl pohľad rozviazaním uzla na mojom zátylku. Videla som jeho zakrvavenú tvár, keď mi odviazoval ruky a chcela mu vykričať, prečo sa po mňa vracal, no pri spomienke na fotky od Laya zo mňa nevyšlo ani slovo. Nevedela som vôbec čo ďalej robiť,keď ma dvihol do sedu a opatrne moje nahé telo zakryl županom, ktorý následne previazal.
"Ty sukin syn,len sa opováž ju odviesť!" Bolestne precedil cez zuby Lay opierajúci svoje paže o stoličku snažiac sa zdvihnúť zo zeme. Kdekoľvek som sa pozrela, bola krv. Lay vystrel lakte, no pri jeho prvom pokuse narovnať nohy sa znovu zrútil k zemi. Cítila som ako Chanyeol preplietol naše prsty a ukryl ma za svoj chrbát mieriac zbraň na Laya a trochu ma postrčil k otvoreným dverám, keď nabíjal ďalší z nábojov.
"Prosím nie, Chan, rýchlo zmiznime, kým o tebe nevedia!" Prstami zavadenými o lem jeho potrhaného trička som sa snažila zachrániť svojho snúbenca pred istou smrťou.
"Prosím.." lámavým hlasom som ho žiadala o snáď nemožnú vec, o čo viac ma prekvapilo, keď sa otočil a zastrkávajúc zbraň za svoje džíny sa rozutekal k hlavnému vchodu. Ruka v ruke sme po špičkách prebehli tmavými chodbami, až sme sa dostali von. Hneď ako Chanyeol rozrazil dvere, zastavil a obracujúc sa na päte ma vyhľadal pohľadom.
"Drž sa za mnou, ak prejdeme bránou, budeme voľní. Čaká tam Baek." Povzbudivo sa usmial, zatiaľ čo ja som ho len nemo pozorovala a obdivovala jeho silu. Ako telesnú, tak aj psychickú. Ruku mu ukladajúc na krk obsypaný ranami som sa usmiala a posmelila ho v činoch,keď sa našim smerom rozbehla hŕstka ochrankárov od brány. Chanyeol vykročil vpred podkladajúc svoju ruku pod zápästie pre lepšiu stabilitu zbrane a začal strieľať.

Čakala som ukrytá v tieni dverí, až kým na mňa nezakýval rukou a ja som sa rozbehla za ním.

Týchto pár sekúnd môjho šprintu cez osvetlený areál sa pretiahlo na niekoľko hodín, keď som sa ponorila do vlastných myšlienok. V mojom vnútri sa nerozhodne bili rozhodnutia, bojujúce o titul toho najlepšieho. Jedno z nich bolo ostať s Layom. Vrátiť sa k nemu, ošetriť pár rán, ale po zvyšok života liečiť rany, ktoré by mi spôsobilo odlúčenie od Chanyeola. Na druhej strane stálo presne opačné rozhodnutie, ktorého koniec však mohol byť sto krát horší, než ten s Layom. Ak by bolo všetko, ako v rozprávke, s Chanom by sme odišli. Otec by sa do ničoho nestaral, presne tak ako Lay a ja s Chanyeolom by sme skončili s dvoma krásnymi deťmi a všetko by bolo dokonalé. No jedna vec mi v tomto konci bráni a to je fakt, že toto rozhodne nie je rozprávka. Stále tu je totiž tá možnosť, že Chan uteká so mnou, len aby ma využil ako môže a zabil, alebo ak by ma predsa len miloval.. otec, ani Lay to nenechajú len tak. Zabijú Chanyeola, Beakhyuna a aby ukázali svoju silu, vyvraždia najskôr ich rodinu. A takto presne by to dopadlo, ak by som s Chanom odišla, čo nemôžem za žiadnych okolností dovoliť.

Smejúc sa z Yeola, ktorý si udiera dlaňami do stehien, aby ma popohnal, som zakotvila tesne za bránou, kde už vystával nedočkavý Baek stojaci vo dverách triskáča.
"No tak, pohni si Eve!" Chytil ma pevne za ruku a chcel sa pohnúť vpred, no moje bosé nohy stáli ako prikované na mieste. Chanyeolove obočie sa spojilo, keď na mňa zazrel s jasným rozhorčením v tvári.
"Chan.." hlas sa mi zlomil skôr, než ku mne pristúpil do zanedbateľnej vzdialenosti a uchopil mi tvár prstom jemne hladiac moje poranené lícne kosti.
"Nie Eve, toto mi nemôžeš urobiť!" Precedil cez zuby so snahou zadržať slzy. Teraz už oboma rukami zovierajúc moju tvár sa mi zahľadel hlboko do slziacich očí a vzdychol.
"Prečo?"
"Chan lenže ono to inak nejde!" Zatlačila som jeho hruď ďalej od tej svojej a odvrátila pohľad, ktorý však pritiahol zas on prstami obmotanými okolo mojej brady.
"To nemyslíš vážne, že? Inak to nejde?" Sarkastickým smiechom vyplnil ticho medzi nami.
"Oni vás zabijú.." stlačila som mu ruku v tých svojich a so zavretými očami k nej letmo priložila pery. Ústami sa mi prehnala známa kovová pachuť krvi a trochu sa vzdialila utierajúc si horúce slzy z líc. 
"Nie Eve, neplač!" Stál na mieste a pozoroval moje nemotorné kroky vzad.
"Ublížia ti.. to nemôžem dovoliť." Nevidela som na ňho, kvôli tekutine zaplavujúcej moje oči a tak som pohľadom radšej zablúdila späť k domu. Moja myseľ preletela k Layovi, keď som prstami zavadila o snúbny prsteň obopínajúci môj prst.
"Babe, prosím. Veď to hovado nie je muž pre teba!" Natiahol ruku mojim smerom a vykročil vpred, no ja som ho jedným opatrným gestom zastavila.
"Chan, ale ty si spravil to isté.."
"Nevedel som čo cítim, no teraz to už viem Eve. Neopúšťaj ma, nie kvôli nemu." Zovrel päste a ja som pozorujúc jeho napínajúce sa svaly odstúpila o ďalší krok, no on ma zastavil dlhým bozkom. Jeho mäkké popraskané pery položil na moje a silnými rukami oblapil môj ranený chrtát priťahujúc ma bližšie k nemu. Chcela som, aby nikdy neprestal. Prstami zabiehajúc hlboko do jeho vlasov som vzlykla a on sa odtiahol s hlasným vzdychom.
"Robíš mi to len ťažším.." Šeptla som a ticho preklínajúc každý jeden krok ďalej od neho som ešte naposledy začula jeho hlas.
"Pretože ťa milujem Eve Camorra! Milujem.."
Zopakoval, no to už som nechávajúc slzám voľnú cestu bežala späť do pekla.

Hoohoho
Takže, dopriala som vás túto predposlednú  ,podotýkam, časť.
Dúfam, že sa vám táto ffka páčila. Prosím dajte mi vedieť v kontároch, aké to bolo, alebo vaše očakávania ohľadom poslednej časti.

Boštekyy.
^^