Beauty And The Beast

70 červených ruží

Louis

Pane bože nie! Ja nechcem !

Nechcem aby som musel byť zase v tom nechutnom obchode s ružovými stenami a s obrazmi mačiek po stenách. Miloval som mačky to áno. Jednu som mal dokonca doma ale nenávidel som ich v ruzovom!

"Louis pocuvas ma vôbec!" Zaskriekala pomne moja nevlastna mama a ja som na ňu zdvihol svoje oči ktoré boli doteraz upriamene na displeji môjho telefónu. Ja viem, hrať kocurika Tomma je možno pre deti ale tu sa nič iné nedalo robiť a z tej kopy ružovej mi bolo na zvracanie.

Veď sama o sebe vyzerala ako zvratky. Nechutné zvratky ktoré niekto potrel po stene a oblial to kiblom voňavky aby to nikto necítil.

Osil som sa pri tej nechutnej predstave a Toma som vypol dávajúc tak všetku pozornosť mojej matke ,ktorá namna pôsobila ako vulkán ktorý mal každú chvíľu vybuchnúť a to som nechcel riskovať.

" Pýtala som sa ta či vieš kde je kvetinarstvo Stylesovych" povedala mi a znova sa venovala tej nechutnej ružovej masly ktorú viazala na nejakom balíku.

"Noo niečo mi to hovorí prečo?"Spýtal som sa jej. Nechcel som jej povedať že, aj každý debil pozná toto kvetinarstvo. Boli v ňom tie najkrajšie kvety v celom Londýne a vždy čerstvé. Boli nádherné ale ja som mal oči len pre jednu.

Čiernu ružu ktorú mala vo vitríne hneď za oknom cez ktoré sme s kamošmi pozerávali dnu. Anny,tak sa volala predavačka v obchode, som sa najmenej milión krát pýtal či by mi ju predala jej odpoveď bola však stále vždy rovnaká.

Nie je moja patrí môjmu synovi. Ani raz za posledné roky čo som do obchodu kukal som jej syna nevidel. Myslel som si,že je asi odcestovany ale nie. Bol tam. Čiernych ruží totižto pribúdalo a to znamenalo,že je aj jej syn v meste ,presnejšie v obchode.

"Louis už ma zase nepocuvas!"vykríkla pomne mama s ja som sebou trhol. "Noo samozrejme že počúvam a čo to teda potrebujes?"Spýtal som sa jej najmilšie ako som vedel.

"Chcem aby si tam zašiel a kúpil 70 červených ruží" povedala mi a podala mi bankovky v gumicke. "Až 70?"Spýtal som sa jej prekvapene.

Vždy to boli 3 alebo 4. Nikdy také veľké množstvo. "Presne 70 a teraz už bež potebujem ich do zajtra" povedala mi a doslova ma vykopla z obchodu a zavrela zamnou dvere.

Porazene som si povzdychol a pomaly som kráčal ku kvetinarstvu. Len som dúfal ,že budú mať toľko ruží lebo som nemal ani páru o tom kde toľko ruží zoženiem.

"Dobrý deň" pozdravil som keď som vstúpil do kvetinarstva kde ma začala okamžite obskakovat kvetinarka čiže Anna. "Louis hovorila som ti tisíc krát že ti nemôžem dať ružu môjho syna" povedala mi znova.

"Madam ja viem,zmieril som sa s tým aj keď sama viete ,že mi to je ľúto ale prišiel som po iné ruže" povedal som jej. Pekne sa na mňa usmiala a ja som vedel,že ak ona nebude mať tie ruže môžem sa ísť hneď zakopať pod zem.

"Potrebujem 70 červených ruží" povedal som jej. "Fuuuuha to je veľké množstvo" povedala mi a zamyslene sa pozrela do výklenku s kvetmi.

"V okne ich mám 20 a pokiaľ viem nejaké by mali byť aj v sklade. Neviem koľko ich spravil môj syn" povedala. Požiadala ma aby som jej na chvíľu postrážil obchod a ona zmizla za pultkom do nejakých dverí.

Ja som sa zatiaľ prechádzal po miestnosti a prezeral si všetky kvety. Boli nádherné. Ich vône mi opantavali všetky zmysli a keď som zbadal čiernu ľaliu skoro som skolaboval.

Natiahol som k nej svoje roztrasene a stuhnute prsty keď ma zastavil vysoký a hlasný hlas.

"Nedotýkaj sa tej ľalie!"vykríkol pomne niekto a ja som prekvapene stiahol ruku späť k svojmu telu a poobzeral som sa okolo seba aby som zbadal človeka ktorý ma videl. Bol som zmätený keď som nikoho nenašiel. Možno som si to len nahováral.

Znova som ruku natiahol k ľalií a však zase ma vyrušil ten istý hlas.

"Čo nechapes na slove nedotykat sa !" Zahrmel primne hlas a ja som sa tam otočil ale videl som len biele ľalie a potom som konečne zbadal dotyčného komu patril hlas. Teda skôr len jeho oči. Zelené smaragdy ktoré nakukali cez listy ľalií.

"Chcem ju len pohladiť je fascinujúca" povedal som a znova som sa otočil k ľalií tá sa tam však už nenachádzala.

"Hej! Kde je?"Spýtal som sa a hlavu som otočil späť k bielim laliam ale po očiach nebolo ani stopy.

Rukami som od hrnul ľalie ale zbadal som len Annu s kopou ruží ,ktoré boli zviazané šatkou.

"Kde je ten chlapec s tou laliou?"Spýtal som sa jej a začal som pobehovať po obchode v snahe nájsť ľaliu. "Aký chlapec,Louis jediný kto je v obchode som ja a moja dcéra ktorá sa nachádza v sklade" povedala mi.

"Nie,bol tu váš syn a tam bola čierna ľalia a on potom zmizol aj s ňou" hovoril som jej. "Louis ja v obchode nemám čierne ľalie " povedala mi zmätene.

"Asi si si myslel že tá modrá vyzerá v tme ako čierna" povedala mi a hlavou kývla k modrým laliam.

"Ach asi máte pravdu" povedal som jej a prevzal som si ruže pričom som jej dal zväzok bankoviek a výdavok som si schoval do vacku jeansov.

"Ďakujem Anna" povedal som jej a vyšiel som z obchodu. Keď som však očami zablúdil k výklenku takmer som ruže pustil na zem.

Už nebola len jedna čierna ľalia ale rovno dve. V modrej stuhe. Priblížil som sa k okienku aby som mohol vidieť čo je na nej napísané bielym perom.

Pre Louisa.

Kto mal vedieť že ich skutočne dostanem?
A hneď dnes večer.