Beauty And The Beast

Beštia

Harry

Sedel som v tmavej miestnosti v našom dome a prstami som prechádzal po jemných kvietkoch ruží ktoré boli poukladané po celej mojej izbe. Bol som posadnutý ich krásou.

Boli nádherné ale nebezpečné. Presný opak mňa. Ja som bol odporný ale nebezpečný. Pri pohľade na moje ruže ktoré boli všetky čierne s ostrými trnmi som si spomenul na tú krásnu ružu v našom kvetinarstve.

Na tú ružu s hnedými vlaskami a hlbokými modrými očami. To bola tá najkrajšia ruža akú som kedy videl a rovnako ako aj týchto mojich som sa jej chcel dotýkať. Chcel som vedieť ako bude reagovať na moje dotyky.

Či sa jej pokožka stiahne alebo sa uvoľní. Či ju to bude bolieť alebo nie. Chcel som vedieť o každom zákutí jej tela.

Pomaly som vstal z postele obklopený ruzami a otvoril som svoje okno. Nemusel som sa báť o to ,že by ma niekto videl. Nebolo treba. Každý v takúto hlbokú noc spal. Zoskocil som na zem a ihneď som si cez hlavu prehodil kapucnu aby som sa nemusel vidieť ani v odraze obchodov alebo domov.

Nazývali ma monštrum ale ja sám som sa tak necítil. Už ako malého ma deti odstrkovali a preto som sa uchýlil do kvetinarstva. Medzi kvetmi som si našiel priateľov a pokoj.

Nebol som bestia. Toto oslovenie som dostal neskôr. Keď moje telo horelo v našom sklade. Bola hlboká noc a nikto neveril tomu,že by niekto bol v zavretom kvetinarstve . Nikto nepočítal so mnou.

V tú noc podpálili naše kvetinarstvo ako odplatu za to,že moja mama vyhrala vďaka ruziam cenu roka za najkrajšie kvety. Bola to dôležitá cena a našu rodinu dostala tam kde sme teraz . Ale za akú cenu?

Môžem povedať že ma sen mojej matky zabil. Keď som sa prebral v nemocnici moje ruky a tvár boli omotane obvazom. Rovnako ako rodina som sa bál toho čo uvidím v zrkadle ale ani najhoršie nočné mory neboli také zlé ako realita.

Polovica mojej tváre vyzerala ako vyzerať má. Zelené oči a nos k tomu samozrejme pery ale druhá polovica?

Podľa doktora sa moja tvár nedala skoro absolútne zachrániť. Mal som na tvári odtlacenu ružu a práve ona mi zachránila oko. Dá sa povedať že vyzerám asi takto.

Predstavte si ,že si na polovicu tváre priložíme ružu dobre? Ja si tam však ružu priložiť nemusím. Je tam vyryta. Jej stonka s trnmi sa tiahne pozdĺž môjho krku a končí pri klucnej kosti.

Ruky dopadli o niečo lepšie. Boli na nej len samé lístky, kvety a samozrejme zhoreniny.

Navždy ukryté pod rukavicami a tvár v tme.

Bol som netvor ale aj napriek tomu som sa nemohol zbaviť toho smútku hlboko v sebe. Rovnako ako každý jeden človek na tomto svete som potreboval lásku. Ale povedzte mi kto by mohol milovať také niečo ako som bol ja?

Správna odpoveď. Nikto.

Mama mi prvé roky tvrdila,že sa určite niekto taký nájde,že to ,že som taký aký som si nebude všímať. Klamala.

Všetci mi klamali.

Svoju chôdzu som zastavil až pred domom do ktorého som mal namierené a kde bývalá ruža. Alebo iným menom Louis.

Videl som ako sa svietilo v jeho izbe a on s niekym horlivo telefonoval. Nezdalo sa mi,že by sa mu hovor páčil. Bol rozrušení a naštvaný.

Kričal do telefónu a nakoniec ho vypol a hodil na svoju posteľ. Cez tvár si prešiel rukami a potom zo seba začal vyzliekat oblečenie. Najprv tričko vďaka čomu som mohol vidieť jeho krásne telo o ktorom som si bol istý,že by mu na ňom pri každom mojom dotyku vyskočila husia koža čo som samozrejme chcel otestovať.

Potom jeansy a on mi ukázal svoj dokonalý zadok v čiernych boxerkach vďaka čomu som si kusol do svojej spodnej plnej pery. Hmm akurát do ruky.

Vlasy si prehrabol rukou a zhasol a presne to bol čas kedy som pristúpil k stene jeho domu a vďaka ich rebríku som vyliezol na strechu. Odtadial som pomalým ale istým krokom prešiel k jeho oknu a doskočil som na jeho balkón.

Nemusel som sa báť,že by mal zavreté. Nevidel som ho,že zavrel.

Potichu som otvoril dvere od jeho balkónu a vstúpil som dnu. Potichu som kráčal k jeho posteli kde sladko spala moja ruzicka.

Bolo načase otestovať ako bude namna reagovať.