Choose to shine

Deň odchodu

Celú noc som premýšľala o tom, čo povedala mama. Smutné nebolo ani to ,že sa budeme sťahovať, ale to, že ja sa okrem Maii nemám s kým lúčiť. Mám kamarátov to áno, ale nie takých ozajstných.

Ani cesta do školy nebola bohvie čo. Sofia celý čas čumila do mobilu a vypisovala si s každým o tom, že sa ide sťahovať, akoby to niekoho zaujímalo. Ja som zasa pozerala von oknom na mihajúcu sa krajinu.

Teraz rozmýšľam ako povedať najlepšej kamarátke, niekomu kto sa mohol od detstva o mňa oprieť, že idem navždy preč. Ale ako? Oprela som sa smutne o svoju skrinku a v ruke som držala moju fotku s Maiuo. Pri uchu mi začala hrať hudba, pesnička The greatest od Sie.

„Ahoj" ozvalo sa medzi hudbou. Maia miluje túto pesničku. Pozrela som na ňu a zbadala som ako sa vrtí do rytmu hudby a spieva.

Don't give up...

I won't give up...

Don't give up...

No, no ,no...

Pri tom pohľade som sa musela začať smiať a pridala som sa k nej. Všetci pozerali na nás ako na šibnuté, ale nám to nevadilo. Bola to posledná chvíľa s ňou tak som si ju užívala plnými dúškami. „Okej, to by stačilo" vypla hudbu Maia a schovala mobil do vrecka. Rázom som zosmutnela ešte viac. „Maia, ja" zakoktala som sa a nevedela som pokračovať. „Sťahujeme sa!" V tú chvíľu Maia skoro odpadla. „Čo?" neveriacky si ma premerala od hlavy až po päty Maia. Nahnevane sa zvrtla na päte a odišla.

Nemôžem uveriť čo sa stalo, jediný človek, ktorého som mala naozaj rada, odišiel bez rozlúčky? Odišla, nepovedala nič, akoby to bola moja chyba, že sa sťahujeme! Aspoň viem, aká to bola kamarátka. Z plačom som prišla domov, kde bolo naštartované auto s našimi vecami. Smrkla som nad tým čo sa stalo, ale prestala som plakať. Prečo by som mala? Kvôli človeku, ktorý sa na mňa vykašľal?

„Ideme!" vykríkla mama na Sofiu, ktorá sa lúčila s kamošmi. Jasnééé, rada ako na akciách na mlieko v Kauflande, ani sa nedivím. Tá mala kamošov fronty a ja čo mám jednu, sa na mňa urazila bez dôvodu. To nie je vôbec fér! Pomyslela som si, ale neopovážila som sa nič povedať.

„ Sofia! Poďme!" zvreskla už o niečo hlasnejšie a mrzutejšie mama. Konečne sa Sofia rozlúčila s každým vtákom na strome, tak sme mohli vyraziť. Vôbec nie som nadšená. Aspoň sedím vpredu a Sofia sa musí tlačiť vzadu s kuframi. Opatrne som sa na ňu uškrnula.

„Na čom sa smeješ?!" vystrúhala Sofia urazenú grimasu. Aspoň čosi dobré, pomyslela som si a auto sa rozbehlo vpred.

---

Ahojky! Taaak ďalšia časť príbehu. Trochu som tu z Maii urobila beštiu, ale to patrí k deju. Dúfam, že sa páčila a ak hej prosím vote. Dopredu ďakujem... :3