Príbeh o dievčati menom Viktória, ktorej život nie je zrovna podľa jej predstáv. Všetko sa však zmení, keď jej mama dostane povýšenie. Nová škola nie je tiež zrovna šťastný začiatok, ale vďaka podpore novych priateľov zistí, že život má aj svetlé st...
Aj keď som včera machrovala ako pôjdem dnes hľadať nových priateľov, nakoniec som ostala doma a pozerala opakovanie The Hunger games. Videla som to minimálne tisíckrát, ale aj tak som sa pritom ako zabili Rue rozrevala ako dvojročná. „ To nie! Je ešte tak mladá, ona za nič nemôže!" vrešťala som na telku ako šialená a smrkala do vreckovky. Po chvíle pribehla mama, že čo sa deje. Ako inak pozrela na mňa ako na idiota, že čo vreštím. „Mala by si ísť von Viky." Utrápene pozrela na mňa mama, keď videla moje urevané oči.
„Nemôžem, práve ide Katniss pobozkať Peeta!" ukázala som napriek prstom na telku. Mama len založila rukami a začala variť obed. Zrazu priletela Sofia z poschodia. „Mami, tak ja idem" povedala Sofia a obula si kožené čižmy.
„A to nezostaneš na obed?" prekvapene sa opýtala mama. „Nie, ale keď prídem, tak sa najem" usmiala sa uisťujúc mamu Sofia. Ja som nechápavo pozerala na mamu a potom zas na Sofiu. „Tak pa" vybehla Sofia cez dvere a buchla hlasno za sebou. „Kam ide?!" vyhŕkla som zo seba bez rozmyslu. „Za nejakým kamarátom" odpovedala mama na moju roztržitú otázku.
Čo? Sme tu jeden deň a ona ma už kamaráta a k tomu chalana?! To je zlý vtip. Tak ja včera vybehnem von sa spriateliť a akurát si zašpiním obľúbené tričko a ona sa váľa pred telkou a už má aj kamoša? Kde ho vôbec zobrala? Snažila som to nejako rozlúštiť, ale nemohla som na nič prísť. Rozhodla som sa, že aj ja si nájdem toľko kamošov, že ich ani na FB zoznam nezmestím.
Vstala som horko-ťažko z gauča a vybehla som von, no sotva som otvorila dvere vrátila som sa späť pre kabát. Znova som vyšla von, tento krát už v čiernom kabáte, lebo jeseň bola dosť chladná. Zavrela som za sebou dvere a pocítila prievan čerstvého vzduchu. Zrazu zo mňa všetko to nadšenie opadlo ako jesenné lístie. No a teraz čo? Opýtalo sa ma svedomie. To ako ty po včerajšku sa chceš ešte ukázať vonku? To sa fakt nebojíš, že stretneš toho chalana? No to určite nie! Striaslo ma pri tejto myšlienke. Vybrala som sa teda smerom do lesa kde som mohla stretnúť akurát tak veverice.
Pomaly som sa prechádzala pomedzi stromy po lesnej cestičke. Po chvíli som sa započula do zvukov a zistila, že v blízkosti tečie rieka. Zišla som teda z cesty smerom za zvukmi vody. Zrazu som sa vynorila pri rieke, ktorú lemovali farebné stromy a kríky. Bolo to ako v rozprávke. Zrak mi padol k jednému stromu, z ktorého viselo lano omotané okolo drevenej dosky. Bola to... hojdačka. Pousmiala som sa nad tým a rozmýšľala som či to mám skúsiť. No bež! Aj tak nemáš na práci nič lepšie, rýplo si do mňa s chuťou svedomie a ja som sa rozbehla k hojdačke.
Chvíľu som váhala či sa to podo mňou neroztrhne, ale potom som len mávla rukou, že sa môžem na každého vykašľať. Skočila som na ňu ako pes po mäse. Odrazila som sa nohami a zrazu som preletela ponad rieku.
„Aaaaaaa" kričala som, ale od nadšenia. Mala som pocit, že lietam. Znovu a znovu som sa odrážala nohami od zeme a hojdala sa ponad rieku. Zrazu čosi zašuchalo v kroví a ja som bleskovo zoskočila z hojdačky a schovala sa za strom.
Bože, čo ak tu niekto je? Panikárila som. Ako inak, myslíš, že náhoda? Ja nie! Znovu sa ozvalo moje svedomie. Vieš čo? Čo? Drž hubu! A už bolo konečne ticho. Z kríka som počula šuchot tak som sa nenápadne pozrela, kto to môže byť. Nič som nevidela, len zrazu s kríka vyskočil zajac. Malé chlpaté klbko s dlhými ušami. A toho som sa zľakla? Usmiala som sa. No jasné, len ty jediná sa ho môžeš zľaknúť! - - - pľasla som sa po hlave, aby som mala konečne svätý pokoj. Vyšla som spoza stromu a opäť si sadla na hojdačku. Tento krát som, ale privrela oči a odrazila sa ešte silnejšie od zeme. Sotva o pol metra som ucítila náraz nôh do niečoho a mrazivé brnenie. Preboha! Však ja som do niekoho kopla. Zdesene som zbehla dole, pozrieť sa či je dotyčný v poriadku. Keď som sa však išla ospravedlniť zdvihol hlavu a ja som hneď vedela kto to je.
„Aaaa, to si ty?" usmial sa na mňa veselo Ben. Že sa to stalo zrovna tebe... „Viem, že som ťa včera oblial a chcela si mi to vrátiť, ale to ty si predsa do mňa nabúrala" zaškeril sa. Musel zbadať ako som sa preľakla, lebo dodal
„Robím si srandu" a mierne mi postrapatil vlasy. „Inač, ešte si mi nepovedala ako sa voláš" snažil sa zmeniť tému, čo bolo celkom milé. Chcela som sa mu ospravedlniť ( lebo už som sa aj tak dosť strápnila, čiže aspoň ospravedlnenie) tak som otvorila ústa a zároveň aj hneď zavrela, lebo s kríka vyšla ďalšia osoba.
Bola mi povedomá, ale nevedela som najprv identifikovať, kto to je. Bolo to dievča a keď zdvihla hlavu zistila som kto je to. „Viktória?!" zdesene a zároveň prekvapene vykríkla Sofia. „Vy sa poznáte?" opýtal sa Ben ešte viac zmetene ako Sofia. „To je moja sestra!" vypľula zo seba Sofia ako toxický jed. „Ale veď vôbec nevypadá ako protivná, mrzutá veľryba" potom ako to dopovedal mi oči zaplnili slzy. Zdrvene som pozrela na Sofiu a s revom som utiekla preč. „Viky!" počula som za sebou Sofiin krik.
...
Ležala som v posteli a zaryto som pozerala pred seba. Od malička sme boli na seba protivné, ale nikdy som si nemyslela, že Sofia je taká hnusná. Prečo len povedala takému chalanovi niečo také? Po tvári mi stekali slzy. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. „Viky?" vkročila dnu Sofia. „Prosím, nehnevaj sa veď sme sestry" smutne pozrela na mňa Sofia. Ty máš čo tak hovoriť. Ako sestra sklamala na plnej čiare. Nahnevane som sotila do Sofie. „Ja nemám sestru!" a zmizla som preč do kúpeľne.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
---
Máme tu novú časť. Teraz som nemala moc času, ale posnažila som sa aspoň dnes niečo napísať, tak dúfam, že sa bude páčiť. :3
