Príbeh o dievčati menom Viktória, ktorej život nie je zrovna podľa jej predstáv. Všetko sa však zmení, keď jej mama dostane povýšenie. Nová škola nie je tiež zrovna šťastný začiatok, ale vďaka podpore novych priateľov zistí, že život má aj svetlé st...
Väčšinu cesty som prespala. No ak sa to dá nazvať spánok, nadhadzovalo nás to ako na slovenskej D1, čiže som skôr driemala. „Už tam budeme!" nadšene zajasala mama. Ja vlastne ani neviem kam sa sťahujeme a Sofiu to muselo zaujímať tiež, pretože sa opýtala na to čo sme boli zvedavé obidve. „A kam sa to vlastne sťahujeme?" s nepatrnom zvedavosťou sa opýtala Sofia.
„Vy to neviete?" opýtala sa udivene mama, ale z našich pohľadov bolo vidno, že nemáme páru. „ Do Bendu v Oregone." Aha, čiže stále neviem. To je hádam nejaká diera, o ktorej asi nikto nepočul. Pozrela som na Sofiu či vie o čom mama hovorí, ale tvárila sa tak isto. Ja a geografia sme nikdy neboli kamarátky a doteraz som ani nevedela, že Oregon je štát tobôž, že existuje nejaký Bend.
„ A sme tu!" zvreskla mi mama do ucha, až ma trhlo. Cez okno som nič nevidela, lebo keď sme odchádzali, začalo pršať a okno bolo zahmlené. Vystúpila som a zbadala som dom, nie dom ako krpatú chalupu, ale domisko, vylu.
Vysoké biele steny s modrou strechou a modrými dverami na garáži pôsobili nóbl. V živote som taký krásny dom nevidela a netušila, že budem v takom niečom žiť. Prešla som po mramorovaných schodoch okolo ružových kvetov ku veľkým mahagónovým dverám. Otvorila som dvere. Z vnútra vyzeral dom ešte väčší ako zvonku. Prešla som z chodby rovno do veľkej obývačky, s modrým gaučom a plazmou na stene väčšou ako ja. Obývačka je spojená s kuchyňou. Obišla som gauč a prišla rovno ku dreveným schodom. Skôr než som stihla vôbec dať nohu na schod strčila ma Sofia a vybehla na poschodie.
„Sorry!" ozývalo sa za ňou. Konečne som vyšla aj ja na poschodie a z prvej izby naľavo vybehla Sofia. „Toto je najväčšia izba a ja si ju beriem!" zakričala tak, že som mala chuť jej zasalutovať. Vošla som do izby oproti Sofiinej. Bola prekrásna. Obrovská posteľ v strede izby sa vynímala v priestrannej izbe. Oči mi padli na okno vedľa postele, kde parapetná doska zohrávala úlohu sedačky, vždy som takú chcela. Pozrela som von oknom a zbadala obrovský les, rozprestierajúci sa za našim domom. Rýchlosťou svetla som vybehla von na záhradu. Bol to ovocný sad plný listnatých stromov.
Mala som chuť skočiť do hromady listov, ale nechcela som byť ako malá, čiže som len mávla rukou. Schmatla som korčule s motívom My little pony a vybehla na ulicu. „Idem sa pozrieť po meste" povedala som mame, ktorá práve vykladala veci z auta.
Chvíľu som váhala na akú stranu ísť ale nakoniec som sa vybrala vľavo. Do uši som si dala sluchadka a vybrala som sa do mesta. Pustila som si svoju obľúbenú pesničku Perfect strangers. Premávala som sa medzi obchodmi, akoby ma nič netrápilo. Bola som spokojná. Vošla som do parku. Malou cestičkou som frčala vpred pomedzi kvety. Obdivovala som tú nevídanú krásu. Až som sa dostala k potoku. Zrazu prišiel refrén a ja som musela začať spievať.
Maybe we're perfect strangers.
Maybe it' not forever.
Maybe intellect will change us...
A zrazu som do niekoho narazila.Myslela som, že pľasnem rovno na zem, ale ktosi ma chytil.
Pozrela som sa hore. Zbadala som, že sa na mňa pozerá ten najkrajší pár smaragdových očí na svete. Chytil ma , zasnene som si pomyslela.
„Si v poriadku?" opýtal sa ma a ja som sa hneď spamätala. „Ospravedlňujem sa ja... som nechcel, ale ty si do mňa narazila a.." začal sa ospravedlňovať. O čom to kecá? Znova som sa postavila na svoje a ucítila som, že mám vlhkú hruď. Až teraz som si všimla čo sa stalo. Keď do som do neho narazila vylial na mňa čučoriedkový koktail.
Och, to bolo moje najobľúbenejšie tričko a k tomu som ten sajrajt mala aj vo vlasoch. Musel si všimnúť, že som zosmutnela, lebo rýchlo dodal „ Ja ti to zaplatím, naozaj prepáč nechcel som." Nič som nepovedala, len som na neho pozerala.
„ Tak inak, ja som Benjamin, pre kamošov Ben a ty?" ešte stále som sa nepohla. „A takto ti to fakt sekne fialová je in" žmurkol na mňa. Pousmiala som sa, lebo bolo vidno, že sa fakt snaží. Musí si myslieť, že som asi retardovaná, keď nič nehovorím. Rýchlo čosi povedz! Pootvorila som ústa, ale dostala som strach, tak som ukázala prstom za neho. Otočil sa a ja som bleskurýchle zmizla.
Keď sa obrátil späť zbadal, že som ušla, chvíľu sa obhliadal dookola a potom smutný odišiel na opačnú stranu. Ježiš, ešte, že si ma nevšimol schovanú za stromom dva metre od neho. „Viac si sa už strápniť nemohla čo?" zahromžila som a vybrala som sa domov.
Keď som prišla domov okamžite som hodila tričko do koša a napustila som si vaňu tak, že mi trčala len hlava. Skvelý prvý deň, ty si, ale krava Viktória, hotová krava. Nadávala som si vo vani. Bože! Zamračila som sa keď som zbadala štípanec od včeli na pravej ruke. Ani sa nedivím, domov som bežala pred rojom včiel, aby ma nezožrali, lebo som bola celá lepkavá. „Od zajtra už nebudem takáto. Budem rozumnejšia a nájdem si kopu nových kamarátov. Už nebudem taká sivá myš, mám toho dosť!" zrevala som na celú kúpeľňu, že ma muselo byť počuť aj dole. Kašlať na to! Pustila som si hudbu na ukľudnenie a od dneška nenávidím Perfects stranges...
---
Ahojik! :D Dnešná časť je o niečo dlhšia a dala som si na ňu špeciálne záležať, preto ak sa vám páčila ocenila by som vote a nejaký ten komentík. :3 A ešte by som sa chcela srdečne poďakovať klare41487. Ďakujem za podporu a aj keby si bola jediná čo ma číta bola by som vďačná, lebo si úžasná. A vždy ma poteší nielen vote ale aj tvoj komentík a moc si to vážim preto ti posielam jedno veľké
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
