Choose to shine

Kamarátkino rande

„Viky! Viky! Viky!" ozývalo sa celou chodbou školy. „Viky!" konečne dobehla ku mne Maia. „Si v poriadku?" opýtala som sa kamarátsky, lebo vypadala, že za chvíľu od nedostatku kyslíku skolabuje. „Čo sa stalo?" vystrašene som dodala. Zľakla som sa, že sa jej niečo stalo, niekto zomrel, dostala zlú známku alebo prešlo jej kocúra Freda.

„Neuveríš mi, kto ma pozval na rande..." konečne sa vymáčkla Maia. Čakala som, že bude pokračovať a povie mi kto je ten šťastný, lenže z jej výrazu som vyčítala, že čaká moju odpoveď. „Netuším" povedala som tak, že to vyznelo ako by som to povedala skôr sebe samej ako jej. „ Tak hádaj, prosím" prosíkala Maia psími očami, ktorým nikdy neodolám.

„Ten pehatý chalan z prváku... Timo?" fľasla som prvé čo ma napadlo. Maia najprv kukala do blba a potom konečne prehovorila.

„Nie! Čo si? Skús znova" zapískala veselšie ako predtým. „Taaak Oliver?" „Zas tak moc mi nefandi" začali sme sa smiať, lebo Oliver bol ten najkrajší a najpopulárnejší chalan na škole, ten by o nás dve ani bicykel neoprel.

„No okej, skôr než povieš ešte väčšiu voloviny, tak ja ti to poviem." No hurá, Maia si musela všimnúť, že ma to vôbec nebavilo. „Richard" víťazoslávne skríkla Maia. No super to mi pomohla, však na škole je sto Richardov a len v našej triede ich je päť.

„Aký?" opýtala som sa už o niečo zvedavejšie než predtým. „Čo aký?" zmätene pozrela na mňa Maia. „Pekný." Tak to už som nevydržala a začala som sa smiať na celú chodbu ako retardovaná. „Myslela som priezvisko" precedila som medzi zuby zatiaľ čo som sa od smiechu ohýbala v kolenách.

„Aha.. Richard Hiden." To som sa už prestala smiať, ústa som otvorila do korán, že som v hlave ucítila normálne prievan. „Pozor, aby ti tam mucha nevletela!" s úškrnom prešla okolo nás ' princezná ' Eva. Rozbehla som sa, že tej opici vyškriabem oči, ale Maia ma stihla včas chytiť za zápästie, za čo jej moc ďakujem. „Nevšímaj si ju" ukľudňovala ma Maia.

Vošli sme do triedy a ja som sa zvalila na stoličku tak nešikovne, že som cez ňu preletela a spadla som rovno vedľa Evy. Celá trieda sa začala smiať a ja som hneď pochopila, že dnešný deň bude naozaj stáť zato. Zvyšok dňa som prespal na lavici, samozrejme okrem prestávok, vtedy som sa napchávala kuracou bagetou a čokoládovými keksmi.

„Uvidíme sa zajtra" zakričala som na Maiu, keď som nastupovala na autobus. Zrazu mi pípla esemeska od mami

Príď hneď domov Viky,                                                                                                                               Musím ti niečo povedať.                                                                                                                             Mama*

Zmätene som si prečítala esemesku ešte tri krát a rýchlosťou bleskusom uháňala domov.

---

Ahojte! Tak toto je druhá kapitola môjho prvého príbehu, dúfam, že sa vám páčil a ak áno nezabudnite dať vote a nejaký ten komentík :D