V aute sme sa viezli mĺčky iba z času na čas som mu povedala, kde ma odbočiť. Ale nenavigovala som ho presne k nášmu domu. Určite by sa to nezaobišlo bez povšimnutia.
Kázala som mu zastviť na začiatku ulice. Vypol motor a stále sme boli ticho.
,,Ďakujem," prehovorila som a pozrela sa jeho smerom. Díval sa dopredu, no videla som ako jeho pery jemne usmievajú.
,,Už som ti povedal, že nemáš za čo," otočil sa ku mne. Vyačarilo mi to úsmev na tvári.
,,Mala by som už ísť." Ruku som natiahla k dverám, že ich otvorím a on prehovoril: ,,Bývaš tu?" Hlavou ukazál na dom, kde sme stali ale ja som iba pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Pozrela som mu do očí a videla som v nich porozumenie.
Po chvíľke ticha sa usmial. ,,Niekedy si to zopakujeme," žmurkol a natiahol sa cezo mňa aby mi otvoril dvere. Odtiahol sa ale nie úplne. Pozerali sme si do očí a ja som mala pocit, akoby ma chcel pobozkať. Dych sa mi zrýchlil a keď som videla ako sa jeho ruka približuje k mojej tvári, rozriasli sa mi kolená. Ešte som to nikdy nezažila.
Jeho ruka jemne prešla po mojom líci a zanechala tam pálivu stopu.
,,Uvidíme sa zajra," zašeptal a odtiahol sa odo mňa. Na rostrasených nohách som sa pobrala domov a tam som snívala s otvorenými očami.
YOU ARE READING
Saxofonista
Short StoryDeň čo deň počúvala hudbu vychádzajúcu zo saxofónu. Nevedela kto ho ovláda, iba počúva a hudba aspoň trochu lieči jej rany.
