Saxofonista

♬♩♩ ♪♪

Z kaviarne sme sa vytratili okolo piatej aby som domov došla ešte pred šiestou. Musela som absolvovať spoločnú večeru. Ale nechcelo sa mi odísť od Luca, ani z tej kaviarni, kde som pila tu najlepšiu kávu na svete a kde ma zobral on, ten čo mi rozumel.

,,Luca, ďakujem ti." vytisla som zo seba keď sme sa priblížili k autu a na perách mi hral jemný úsmev.
,,Ellie, iba som chcel, aby si bola na chvíľku šťastná."
Jeho slova mi vyrazili dych. Vôbec mu nerozumiem. Je tak komplikovaný.

,,Ako to, že mi tak rozumieš aj keď nevieš, čo sa mi prihodilo?" spýtala som sa ho zo záujmom v hlase.
,,Aj ja som si zažil svoje a v tvojom pohľade som videl to, čo som vídaval vo svojom."
,,A prečo mi chceš pomôcť?" Toto som potrebovala vedieť, veľmi.
,,Pretože...raz ti to poviem. Ale na to je ešte čas. Teraz by si to neprijala," odvrátil zrak a otvoril mi dvere spolujazdca. Prešla som to mlčaním aj keď som chcela vedieť čo sa mu odohrávalo v hlave.