Saxofonista

♩♩♩♩♩

Keď hudba dohrala, otočila som sa jeho smerom. Balil si veci do tašky a potom sa otočil na mňa.
,,Ellie," oslovil ma a mne div nevyskočili oči z jamiek.
,,Voláš sa tak, nie?"
Zmohla som sa iba na prikývnutie, no potom zo mňa vyliezlo: ,,Ty poznáš moje meno?"
Usmial sa: ,,Ty azda moje nie?"
Jeho otázka mi rezonovala v hlave. Nepoznám jeho meno. Vždy som bočila od populárnych ľudí a neriešila som klebety. Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu a znova sa zadívala do okna. Nech si len myslí čo chce.

Po chvíľke som počula jeho kroky. Myslela som si, že je na odchode, no nebol.
Ozval sa spoza mňa: ,,Som Luca," usmial sa na môj odraz v okne a v jednom líci sa mu urobila jamôčka. Bol to až nežný pohľad, no keď ste sa mu pozreli do očí, videli by ste iskričky nezbednosti. Spájalo sa v ňom mnoho.
,,Príď tu aj zajtra," jeho ruka preťala vzduch okolo mojej hlavy. Akoby ma chcel pohladiť po vlasoch, no rozmyslel si to. Otočila som sa, no už som sledovala iba jeho chrbát medzi dverami...