Saxofonista

♪♪ ♬

Vyšli sme zo školy, vonku sa stmievalo a pomaly naberala na sile zima. Pred ústami nám stúpala para z našich dychov. Usmiala som sa do tmy. Mala som rada tento čas, keď je jeseň na ústupe, no stále je všade farebno. Ráno sa preberiete a tráva okolo je biela. Večerné prechádzky sú síce chladivé, no ešte stále môžete zostať von dlhšie ako v zime a to bolo pre mňa najlepšie.

No dnes som neišla sama, bol so mnou Luca. Kráčali sme vedľa seba úplne mlčky. Nepotrebovali sme  sa zhovárať, nikdy sa medzi nami nerozhostilo to trápne ticho. Ticho s ním bolo tak isto krásne ako rozhovor. 

V jednej sekunde sa naše ruky obtreli o seba. Trochu som ustrnula, no neodtiahla som sa, nechcela som a potom sa moja ruka ocitla v tej jeho. Mal ju príjemne teplu, aj keď vonku bola zima. Preplietli sme si prsty a mne sa na tvári usadil široký úsmev. 

Zastali sme pár domov od toho môjho aby ma nikto nezbadal. Otočila som sa k Lucovi a poďakovala mu za prechádzku. ,,Nemáš za čo, Ellie." Znova ma pohladil po líci, no tentoraz nechal ruku tam. Pozeral sa mi do očí, no pohľad mu spadol na moje pery. Srdce sa mi rozbúchalo od nervozity ale aj do nedočkavosti. Túžila som po jeho bozku.

Pomaličky sa ku mne naklonil a jemne sa obtrel o moje pery. Vydýchla som a on sa na ne jemne prisal a objal ma okolo drieku. Lenže mne sa v hlave objavila tvár kričiaceho otca a v momente som sa do neho odtrhla a utiekla domov. Nedala som mu šancu, aby ma zastavil.