Saxofonista

♩♩♩ ♪♪

Prešli ďalšie dva týždne a my sme sa s Lucom stretávali každý deň až na víkendy, kedy som nemohla vytiahnuť päty z domu. Ale ani by to nebolo dobre. Víkendy boli pre mňa časom, kedy som premýšľala, snívala a vstrebávala čo sa medzi nami odohrávalo. Nechápala som ničomu, no mala som ho každým dňom radšej a radšej. 

Posledné dni som už nesedávala na parapetnej doske ale na stoličke pri ňom. Pozerala som sa ako sa mu napína hruď pri hre, ako sa mu automaticky menia prsty. Bolo to niečo fascinujúce. Neprešiel deň, aby nezahral tú neznámu pieseň, ktorá sa stala mojou obľúbenou. Nikdy som sa ho nespýtala, kto ju zložil, no dnes som mala nutkanie. Vždy to bolo posledná pieseň a keď sa balil, nadhodila som tu otázku.

,,Prečo sa pýtaš?" odpovedal mi otázkou, no neotočil sa na mňa. ,,Nepoznala som ju, preto." Pomaly sa na mňa pozrel a prehovoril: ,,Zložil som ju ja." Pohľady sa nám vpíjali do seba. ,,Zložil som ju, keď som myslel na teba. Už vtedy v knižnici si mi padla do oka," zašeptal a pomaličky ma pohladil po líci. Nevedela som čo robiť a tak som ho objala. Pritisla som sa k nemu a on ma objal pažami. Bolo to to najdokonalejšie miesto na svete.