Chladná láska

9. kapitola - „Máš rozkošné vrkôčiky."

Líca mu pošteklil silný vietor, ktorý sa preháňal okolím. Modrá obloha, na ktorej sa objavilo niekoľko bielych mračien, sa v posledných dňoch menila na sivú rieku. Už asi tretí deň vládlo v krajine zamračené počasie, ktoré sa pomaly schyľovalo k dlhodobému dažďu. Vzduch spolupracoval s oblohou, prechádzal pomedzi ľudí a nútil ich teplejšie sa obliecť.

Vo svetlosivej bunde kráčal po piesku, ktorý mu vŕzgal pod topánkami. Keby si ju nevšimol už na začiatku, bol by smeroval do stajne. Čupela na tribúne pre divákov a čosi, možno kohosi sledovala. V neveľkej vzdialenosti si poobzeral jej pozadie, ktoré rozhodne stálo za pohľad.

Potichu pristúpil ku nej a povedal: „Koho špehuješ?"

Trhnutím sa prudko otočila a so zavretými očami vydýchla. Schmatla ho za bundu a potiahla, aby ho donútila skĺznuť na jej momentálnu výškovú líniu. „Ty si taký sprostý! Vystrašil si ma," zašepkala.

„Prepáč, myslel som si, že počuješ kroky," odpovedal šeptom a uškrnul sa. Nadýchol sa, aby zopakoval otázku, ale ona bola rýchlejšia

„Čo tu robíš? Nemáme tréning," zahlásila, nevenujúc mu ani pohľad. Ten zaujal chalan, ktorý sedel na koni, s ktorým trénoval skoky cez prekážky.

Schovávala sa sem už asi polhodinu. Inokedy by ho takto tajne nesledovala. Sedela by dolu na tribúne a doberala by si ho, že nejazdí tak, ako by mal. Pretože cítila zmenu v ich vzťahu, neodhodlala sa sadnúť si dopredu. Vlastne ho pozorovala len preto, aby mohla preskúmať jeho tvár, čo sa jej už dlho nepodarilo.

„Mal som potrebu vidieť ťa a uistiť sa, že si v poriadku," ustarostene odvetil tichým hlasom. Sadol si na pokrčené nohy. Neriskoval prechladnutie zo sedenia na studenej zemi.

„Som v poriadku," pretočila očami s krátkym povzdychom.

„Prečo vlastne šepkáme?" štuchol do nej, až sa vystrela.

„Počuj, kamoško," obrátila k nemu tvár s vážnym výrazom. „Zabudni na to, čo sa odohralo pred pár dňami. Som ti naozaj vďačná, že si ma odviezol a postaral sa o mňa. Hoci neviem, kedy si odišiel, lebo som zaspala ako mechom udretá... Ale jednoducho na to zabudni."

„Čo..."

„Stačí len zabudnúť," prerušila ho. „Zabudni na moju mamu, zabudni na to, že si bol u mňa a predovšetkým zabudni na mňa, ako som vypadala," prosila ho.

Zvraštil obočie: „Ehm, ako presne si vyzerala?" Nerozumel presne, čo mu vraví.

„Vyzerala som ako troska. Príliš zraniteľne," hlesla. Sklonila hlavu dolu.

„Vôbec, je normál..." namietal, ale nestihol nič povedať.

„Ian," oslovila ho naliehavo, „snažím sa ti naznačiť, že to nechcem riešiť. Prosím, kašli na to, čo sa stalo. Tvár sa, že sa z toho nič neodohralo."

Prikývol, síce jej reakcii nerozumel. Hanbí sa za to, že jej bola poskytnutá pomoc od neho? Alebo, že videl jej slabú stránku? Dusil v sebe veľa otázok a premáhal sa, aby ich nevypustil z úst. Pochopil ju, ale bolo ťažké rešpektovať ju.

Smer zraku upriamila naspäť, kde Brandon jazdil. Na koni vyzeral sebavedome, čo ju neskutočne priťahovalo. Klusal popri stene ohrady, následne spomalil zviera do kroku. Ian si uvedomil centrum Melaninho záujmu. Prerušil ju ďalším štuchnutím. Inštinktívne ho pľasla po rukách. Rozosmial sa.

„Poď," zamrmlala a potiahla ho za rukáv. Zišli z tribúny zozadu a vošli do ohrady bez prekážok. Nik tam nebol, tak kráčali popri seba vedľa oplotenia.