Chladná láska

16. kapitola - „Dovoľujem vám nastúpiť späť na ľad."

Veľkonočné sviatky sa skončili a krátia sa nám aj prázdniny. Dúfam, že ste si voľno užili a hádam ste baby včera príliš nezmokli. :D Verím, že Vám trochu spríjemním posledný deň doma zverejnením ďalšej kapitoly, tak si ju užite. :)

Kráčala k stajniam so sklonenou hlavou. Jej chôdza bola pomalá, celkom ospalá. Začula konské kopytá, ktoré udierali o betón. Nadvihla hlavu s úsmevom, no ten jej rýchlo klesol, keď videla, ako neznámy muž drží Jacka za vôdzku. Veselú tvár naraz pohltil zamračený výraz.

Zastavila na mieste a dívala sa na situáciu, ktorej nerozumela. Za nimi sa zo stajne vynoril majiteľ koňa, ku ktorému svižným krokom podišla. „Kto je ten muž? Prečo ťahá Jacka preč?" spytovala sa.

„Jack odchádza do novej stajne k novému majiteľovi. Kúpil si ho za celkom slušné prachy," samoľúbo sa uškrnul a obišiel ju ako vietor, ktorý sa pohrával s jej blonďavou hrivou.

Obočie skrivila a vyhŕkla: „Ale to nemôžete, veď..." otočila sa o stoosemdesiat stupňov, no bol fuč. Zmizol ako gáfor. Stratil sa ako duch.

Rozhodla sa, že si Jacka odvedie späť. Za nič na svete nedovolí, aby ho niekto odvliekol ktoviekam. Kráčala rezkou chôdzou, ktorá už nebola taká lenivá. „Hej!" zakričala na cudzinca, ktorý práve vliezol s koňom do prepravníka. „Pustite ho von."

„To nepôjde, milá slečna," ozval sa akýsi iný hlboký hlas. Hlas patril mužovi, tentokrát známemu, ktorý sa doteraz skrýval za vysokým bielym prepravníkom. Jej výraz sa opäť zmenil – nehľadela pred seba nahnevane, ale šokovane.

Pred ňou stál Ian s prekríženými rukami v štýlovom značkovom jazdeckom oblečení. A hoci vyzeral naozaj perfektne, jeho momentálne úmysly ho robili ohavným. Takým príšerným, že ho vôbec nespoznávala. Na tvári mal usadený povrchný a zároveň škodoradostný úsmev, ktorý neveštil nič dobré.

„Hádaj, kto je nový majiteľ tvojho miláčika," rozosmial sa, otočil sa na päte a nasadol na sedadlo spolujazdca. Auto s prepravníkom odfrčalo. Melanie zarazene hľadela za prachom, ktorý jej ostal po milovanom koňovi. Ten šok zakazoval dievčaťu akokoľvek konať.

„Nenávidím ťa," zašepkala do vetra, ktorý slová rozplynul po ovzduší.

Jemne sa strhla a otvorila oči. Zaboleli ju miesta, na ktoré spadla pred pár dňami. Porozhliadla sa po miestnosti a uistila sa, že sa zobudila do reality. Všetko je tak ako má byť – Jack nikdy neodišiel, jeho majiteľ nenašiel nového kupujúceho, hokejista si nezaobstaral koňa, nemusela Iana nenávidieť. Vydýchla si s privretými očami.

Odhodila zo seba perinu a začal sa nový, obyčajný deň s dávkou bolestí na končatinách. Prezliekla sa, umyla, učesala, naraňajkovala... S mamou sa nerozlúčila, keďže stále spala. Nachystala jej raňajky a k tomu lieky, pričom na malom papieriku vedľa zanechala krátku správu: „Pekný deň, mami!"

Vyšla z bytovky, pričom ju privítali studené lúče slnka. Užívala si ho, kým mohla. Čoskoro na dvere zaklope pani zima a krajinu obdarí bielou prikrývkou, ktorú tak neznášala. Občas si priala žiť v Austrálii, kde je celý rok leto. A možno keby tam žila, túžila by po snehu. Avšak žije v Minnesote, kde je toho snehu dosť, niekedy priveľa. A vôbec nesmúti, keď sa roztápa.

V stajni, ako zvyčajne, upratala boxy koní, ktoré mala na starosti a takisto pozametala uličku. Seno bolo nanosené, už ich iba priviedla na svoje miesta. Prednosť dala Jackovi, ktorý sa v noci ukázal v jej hlave. Niekedy sú tie sny také skutočné, až si nie ste istý, či to náhodou nebolo pravdivé. Ale nebolo, Jack je tu a ona mu čistí tmavé telo.