Chladná láska

15. kapitola - „Prepáč, že sa stále správam ako idiot."

Túto časť venujem čitateľovi @fransko, ktorý podporuje moju tvorbu hviezdičkami a teší ma svojimi básňami (vrelo odporúčam!). Ďakujem. :)

Užite si kapitolku! :*

Mrzelo ho, ako ju nahneval. Preto sa to snažil odčiniť rôznymi spôsobmi. Najprv jej písal správy na facebook, ktoré si prečítala a schválne neodpisovala, aby ho to štvalo ešte viac. Veru štvalo a ešte ako! Volil teda inú taktiku – snažil sa jej dovolať. Keďže ju telefonáty už začali neznesiteľne obťažovať, surovo ich rušila a to ho privádzalo do ďalšieho výbuchu hnevu. Posledná možnosť boli esemesky priamo na mobil, no tam už nemal žiadnu nádej, ktorá ani nevyšla z cieľa a odpovede sa nedočkal.

Predsa tu bola ešte jedna možnosť a to priamo ju navštíviť buď doma, alebo pri koňoch. Toho stretnutia sa obával. Bál sa výrazu jej rozkošnej tváre, mal strach z toho, že naňho s krikom vyletí a už nikdy ho nebude chcieť vidieť a najmä sa desil toho, že naňho vyšle stádo splašených koní.

Medzi tým, ako sa psychicky a taktiež fyzicky pripravoval na návštevu, pravidelne sa pripravoval na ľad v telocvični. Blížil sa však tréning na koňoch, ktoré musel chtiac-nechtiac dokončiť. A práve tam ho čakalo to obávané stretnutie s Melanie.

Putoval do stajne, v ktorej ju pravdaže našiel. Opäť obsluhovala Bellezzin box. Zahliadla ho rýchlo, pretože začula kroky a bola zvedavá, kto k nej kráča. Na chvíľu zostala v pomykove, lebo už deň ju neobťažoval žiadnymi správami a dokonca ani telefonátmi. Zo šoku sa spamätala prirýchlo a jej výraz sa zmenil na pochybovačný.

„Pánovi hokejistovi sa uráčilo navštíviť aj zahnojené konské stajne?" nadvihla jedno obočie dohora a odvrátila zrak. Venovala sa ďalej kobyle stojacej vedľa nej.

Prevrátil očami. „Áno, mám predsa tréning," odpovedal, hoci tušil, že to na ňu nebude vôbec platiť.

Schuti sa zasmiala: „Aké pozoruhodné."

„Mel, dovoľ mi to vyriešiť," prosil ju, pričom sa dotkol lakťa krehkej dievčiny, aby sa k nemu otočila.

„Nedotýkaj sa ma," ruku mu prudko odtisla a zamračila sa. „Nemusíš mi vysvetľovať nič. Na druhých ti nezáleží, tak prečo chceš niečo vysvetľovať? Nemusíš! Čoskoro sa ti tréningy ukončia, ty budeš šťastný, ja budem mať o čosi menej starostí a už sa viac neuvidíme." Otočila sa ku kobyle a česala jej hrivu.

„A to chceš?" položil jej zákernú otázku, na ktorú nevedela v tom momente odpovedať. Spomalila česanie, až sa úplne zastavila.

Náhle sa zvrtla tvárou k nemu a nasrdene riekla: „O čo ti ide? Nemám rada nedochvíľnych ľudí. Ale to by bolo ešte v poriadku, keby si sa ozval, že sa nedostavíš. No ja som tu musela tráviť nadbytočný čas!"

„Fajn, pripúšťam, že som sa zachoval ako poriadny idiot. Mal som sa ozvať, nebolo to fér nechať ťa sem čakať, kým si mohla robiť niečo iné," rozprával nefalšovane, úprimnosť mu z očí priam sršala. „Avšak povedz mi jedno a chcem počuť pravdu!"

Mykla plecom. „Do toho!" vyzvala ho.

„Pochybujem, že ti vadilo čakať na tvojom obľúbenom mieste, veď to tu miluješ," odvetil tlmene a pomaly sa k nej približoval. „Ja viem, že ti vadilo v skutočnosti niečo iné. Prezraď mi, čo to bolo," zatlačil na niečo, čo si ona nedokázala priznať.

Zovrelo jej hrdlo, zaťala čeľusť. Jeho blízkosť a slová ju rozptyľovali. Nevedela rozumne konať. „No..." hľadala niečo, čo by použila ako výhovorku. „Ja... myslela som si, že... že sme kamaráti. Ranilo ma, keď si sa na mňa vykašľal," vydala zo seba. Sklopila zrak, pretože cítila ako sa jej rumenec rozlieva po bledej tvári.