Chladná láska

20. kapitola - „Som silný vďaka tebe."

Ďalšiu kapitolu venujem čitateľke @xoxomonny . :)

Celým bytom sa rozprestieralo ticho, keď Phoebe odišla domov. Zápas sa skončil výhrou Iowy, z čoho sa dievčatá tešili. Rozlúčili sa s úsmevom, no ako náhle Melanie zatvorila za priateľkou dvere, v jej hlave bolo plno zmiešaných myšlienok. Boli sa jedna cez druhú a vytvárali v dievčine obrovský hurikán.

Trápil ju najmä Ian. Človek, ku ktorému niečo cítila, ale nevedela to identifikovať. Doteraz ho vnímala ako kamaráta, s ktorým zažila veľa nových vecí, s ktorým sa smiala na plné hrdlo, s ktorým sa dobre porozprávala. No keď započula otázku, či sa jej páči, protirečila. Neskôr si poriadne celú situáciu vybavila a zdalo sa jej, že neodpovedala správne.

Niečo predsa len v hĺbke duše k nemu cítila. Rozhodne sa to však nedalo nazvať priateľstvom. Dokonca priznala aj to, že jej veľmi chýba. Chýbal jej jeho hlas, úsmev, ktorý pre ňu tak rád rozdával, jeho veselý smiech. Tak rada by stála vedľa neho a dýchala jeho prítomnosť. No nebolo to možné. Bol na inom mieste, v inom štáte.

Bála sa, že jej myšlienky zájdu priďaleko, preto sa rozhodla činnosť zmeniť. Mala obrovské nutkanie počuť jeho hlas, ktorý by sa v jej hlave ozýval ešte hodnú chvíľu. Uchopila do ruky mobil a vytočila jeho číslo.

„Ahoj, víťaz," pozdravila ho s úsmevom. „Gratulujem! Išlo vám to dobre," uznala, hoci tomu športu stále veľmi nerozumela. Chcela ho tak aspoň potešiť, možno ma na celú vec iný názor.

„Ahoj, rád ťa počujem," odpovedal z druhej strany. Nezačula však ten zvyčajný tón plný energie, ktorú často prenášal aj na ňu. Znel smutne, sklamane, len nie ako hráč, ktorý prednedávnom vyhral zápas.

„Stalo sa niečo?" opýtala sa na rovinu, pretože to cítila aj v kostiach. Pociťovala niečo, čo telo naladilo do nepríjemného chvenia.

„Nič dôležité, menšie problémy s otcom," zachichotal sa, aby odľahčil situáciu. „Ako sa máš?"

„Ian," oslovila a odmlčala sa. „Ak... ak sa chceš o tom porozprávať, môžeš," navrhla.

„Vlastne," zaváhal, „bol by som rád. Ale ak nemáš čas, kašlime na to, rozprávajme sa o niečom inom."

„Ale prestaň," prevrátila očami. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. „Času mám habadej, počúvam."

Stále váhal, ale predsa sa rozhodol zdôveriť sa: „Nedávno som dorazil do hotela a volal mi otec. Hoci sme vyhrali, pre mňa ten zápas nebol veľmi produktívny. Teda, to si myslí otec. Nedal som totiž gól, nepodarilo sa mi ani získať bod za asistenciu a preto ma otec vyhrešil," stíchol. Napäto čakala pokračovanie. Akurát, keď otvorila ústa, pokračoval: „Myslím si, že nemá pravdu. Snažil som sa najlepšie, ako viem, ale tentokrát mali príležitosť iní. Mne to nevadí, ja si myslím, že svoju prácu som odviedol dobre. Tréner bol so mnou spokojný."

„Ja si myslím, že dôležité je slovo trénera, nie tvojho otca," odpovedala.

„Neviem, či som ti spomínal, ale môj otec bol tiež hokejista, takže sa tomu rozumie," povedal a dal si pauzu na hlbší nádych. „Ide o to, že ma už unavuje počúvať jeho zlosť, pričom nemá najmenší dôvod štvať sa. Mohol som si už dávno na to zvyknúť, veď celý život mi diktoval, že úspech je to najdôležitejšie."

„Neurobil to prvýkrát?"

„Nie, celý môj život. Kým som nezožal najväčší úspech, nebol som v jeho očiach videný ako dobrý syn. Nejako som sa s tým naučil žiť, ale teraz je to neznesiteľné. A keď vidím, že takto ničí život aj mojej sestre, je mi z toho ešte horšie."