Chladná láska

23. kapitola - „Hanbíš sa snáď za mňa?!"

Nedvíhala mu telefón, keď sa jej snažil dovolať po zápase. Možno mala ťažký deň, tak šla rovno do postele. V ten deň sa ju už nesnažil kontaktovať. Lenže ani na druhý deň nereagovala na zmeškané hovory a dokonca neodpisovala na správy. Ako to je možné? spytoval sa sám seba a rozmýšľal, kde nastal problém.

Mal o ňu strach, ktorý ho dohnal k tomu, aby sadol do auta a vydal sa za ňou. Prekvapivo ju našiel hneď. Stála pred hlavnou budovou a s kýmsi sa rozprávala. Vydýchol si. Bola v poriadku, živá a zdravá. Postupoval bližšie a ona spozorovala jeho postavu. Usmial sa, no odvety sa nedočkal.

„Ahoj," pozdravil ju a naklonil sa bližšie, aby jej dal pusu. Avšak zastavila ho a odsunula sa. Na hlave mala vtipnú pásikavú čiapku s brmbolcom, ktorá odľahčila jej vážny výraz. „Hmm," zamračil sa.

„Nemáš tréning? Alebo nejaké hokejové povinnosti?" nadvihla obočie. Studené ruky si vložila do vreciek na hnedej bunde. Chladné dni sa stále držali v krajine.

„Nemám, ale to by si vedela, keby si mi dvíhala telefón," odvetil s mierne nahnevaným hlasom. Nerozumel jej reakcii a preto ani on nehodlal byť v pohode, keď pohoda medzi nimi práve nebola. „Bál som sa o teba. Prečo si nebrala telefón alebo aspoň nenapísala správu?"

„Na čo? Veď nemáš priateľku, tak sa nemusíš o nič starať," odvrkla.

Chytil ju za ruku, nech sa zastaví a pozrie mu do očí. Oľutoval to, lebo tvár nežnej dievčiny sa zmenili na výraz hladujúceho leva. „Ide o ten rozhovor?"

„Áno," rozhodila rukami, ktoré následne prekrížila na prsiach. „Prečo si nepriznal, že máš priateľku? Hanbíš sa snáď za mňa?!" Hľadela naňho takmer bez mihnutia oka. Ešte ju takú nahnevanú nevidel.

Nevedel okamžite odpovedať. Ten rozhovor ani nebral do úvahy. Považoval to za zbytočnosť, nič to neznamenalo. V skutočnosti nepoznal pravý dôvod, ktorý by ospravedlnil jeho konanie.

„Vieš čo, nemusíš vravieť nič," prerušila ho, ako náhle otvoril ústa, aby vyslovil prvú výhovorku, ktorá mu napadla. „Nechcem počuť nič, čo si si práve vymyslel." Otočila sa na päte a rýchlym krokom šla preč.

„Počkaj," dohováral jej.

„Ian," oslovila ho, pričom mu pohliadla do očí. „Naozaj nechcem počuť ani slovo. Nechaj ma samu."

Pozrela sa naňho so žiadosťou, aby odišiel. Sklopila zrak k zemi a rýchlym krokom sa vyparila. Bola zranená tým, čo sa stalo. Myslela si, že s ním to bude výnimočné. Avšak čo na tom môže byť výnimočné, keď nedokáže priznať, že to dievča zo stajne je jeho milovaná. Možno sa predsa len v ňom celom zmýlila.

So svojím žiaľom sa ukryla do senníka, kde nechala slzám cestu bez prekážok. Objímajúc kolená so zaborenou hlavou medzi nohami sa jej stále vynáral obraz, kde nepovedal pravdu médiám. Namiesto toho, aby sa dočkala pravdivého vysvetlenia, odišla zronená. Nechcela ho vidieť a počuť nezmysly, ktorými by ju presviedčal.

Veru sa ani nemal čím obhajovať, musel iba rešpektovať jej rozhodnutie. Mrzelo ho, čo sa stalo. Je pravda, že mu v tej chvíli akosi nedošlo, že má nový vzťah. Nebol na to zvyknutý a vôbec nie pripravený na podobné otázky. Samo o sebe ho to prekvapilo a zároveň mierne nahnevalo.

Zbytočné myšlienky a mráz, ktorý ho štípal na sklesnutých lícach, ho donútili otočiť sa a vrátiť sa domov. Nijako sa mu nepodarí rozprávať s Melanie, keď je nahnevaná a navyše sklamaná. Jeho nálada bola pod nulou ako počasie von. Nezáležalo mu na ničom tak, ako na urovnaní konfliktu.