Chladná láska

27. kapitola - „Máš naozaj krásnu ozdobu na tvári."

Jedlo rozvoniavalo po celom byte. Mel behala hore-dole, od sporáku k jedálenskému stolu. Čoskoro mali doraziť hostia – rodina a blízki, ktorých chcela zoznámiť s Ianom. Znie to, akoby to mal byť obrovský zástup, ktorý by sa do tak malého bytu nevošiel. Bolo to však len pár ľudí, no pre ňu dôležitých ľudí.

Zvuk zvončeka ju donútil pohliadnuť na hodiny. Ešte nebol čas príchodu. „Otvorím," zakričala Trudy a vybrala sa k dverám. Privítala sa s Phoebe objatím a pozvala ju dnu. Nasmerovala ju k dcére do kuchyne.

„Ahoj," pozdravili sa. „Viem, že idem celkom skoro," prikývla, „ale myslela som si, že budeš potrebovať malú pomoc," usmiala sa a rozhliadla sa po miestnosti.

„Och, prišla si úplne vhod," zajasala Melanie. „Prestrieš prosím stôl?" Rýchlym krokom sa presunula do obývačky. „Daj tam tento obrus. Taniere, príbor vieš, kde nájdeš a... použi tieto servítky." Všetko, čo potrebovala jej vložila do ruky a Phoebe sa nestačila čudovať nad jej rezkým tempom. No ochotne sa pustila do práce.

„Už som hladná z tej skvelej vône," zachichotala sa, kým vyrovnávala obrus. „Keby som aj ja raz tak vedela variť ako ty."

„Ale prosím ťa, nič to nie je. Žiadne kúzlenie sa v mojej kuchyni nedeje," pokrútila hlavou.

„Ty aspoň môžeš povedať, že vieš variť. Ale ja si viem tak spraviť instantnú polievku," povzdychla si. „No a ešte nejaký polotovar," mykla plecom.

Dievčatá pokračovali v jednoduchom rozhovore. Phoebe usúdila, že Melanie je nervózna. Najmä z toho, ako bude druhým chutiť jedlo. Variť vedela, ale skutočne to neboli zázraky, ktoré jej ponúkol dom Blackburnovcov. Takisto mala zlý pocit z celkového dojmu. Nervozity sa skrátka nedokázala zbaviť.

Keď všetko dokončila, rozhodla sa prezliecť. Znovu si s ťažkou hlavou prezerala šatník tak, ako to bolo pred odchodom do Ianovho domu. Ale načo sa parádiť? Načo predstierať eleganciu, ktorú ona nikdy v oblečení nepreferovala?

Vytiahla zo skrine čierne nohavice, staroružovú košeľu a krémový svetrík. Poobzerala sa v zrkadle a musela sa usmiať. Hoci v šatách od Phoebe vyzerala vtedy skvele, teraz si pripadala naozaj dokonale. Vlasy si jednoducho rozpustila a uhladila, aby nelietali na každú stranu.

Následne prichádzali hostia, len ten hlavný akosi meškal. Vytočila jeho číslo a čakala na odpoveď. Namiesto toho hovor zrušil. To bolo naozaj zvláštne. No potom pípla esemeska: „Už". Stále tomu nechápala, no odišla do obývačky a posadila sa k ostatným. „Už príde," informovala ich a snažila sa zapojiť do rozhovoru.

Po ďalšom zvuku zvončeka sa ako na povel postavila na rovné nohy a utekala mu otvoriť. „Kde si bol? Zľakla som sa, či sa ti niečo nestalo."

„Prepáč, vyrazil som trochu neskôr, ako som plánoval a navyše bola zápcha." Pobozkal ju na čelo a venoval jej nežný pohľad. „Ale som tu." Chytila ho za ruku a smerovali do miestnosti. Všetkých pozdravil a riekol: „Ospravedlňujem sa za meškanie, ale zdržal som sa v premávke."

„No ale už sme všetci na mieste," spokojne si vydýchla. „Takže oficiálne vám predstavujem môjho priateľa, Iana Blackburna," pohladila ho po pleci. „S mamou a Phoebe sa poznáš a toto je môj brat Aiden a jeho matka." Zoznámili sa podaním ruky. Potom sa presunuli k stolu a podávala sa zeleninová polievka.

„Melanie, tá polievka je tak výborná," pochválila ju Harriet, Aidenova matka a ostatní dali za pravdu, čo bolo vskutku podporujúce a jej strach sa pomaly rozpúšťal v ovzduší. Atmosféra v miestnosti bola príjemná a priateľská. „No Ian, ty si hokejista, všakže?" zaujímala sa s pohľadom upretým naňho. Tajne si ho premeriavala a hľadala v ňom niečo, o čo by sa mohla obávať, že by mohlo Melanie ublížiť. Zatiaľ nič také nenachádzala.