Posledný list

( 3 ) Trapas

Zobudila som sa na slnko svietiace mi do očí. Nechcelo sa mi ale ešte vstávať, tak som sa len prevalila na druhú stranu a spala som ďalej. Teda, snažila som sa, ale ja keď sa raz zobudím, už nezaspím. Tak som sa teda neochotne postavila a porozhliadala som sa po izbe. Najprv som zostala zmätená že kde som, ale potom sa mi vyjavili udalosti z minulého dňa a pochopila som to. Chýbali mi moje staré steny polepené obrázkami. Chýbala mi moja posteľ. Už teraz mi chýbali kamaráti a spolužiaci. Chýbal mi Mike a to som bez neho bola iba deň. Zavrela som oči.

Presťahovali sme sa a už na tom nič nezmením. Musím prestať myslieť na to čo bolo a začať sa snažiť spríjemniť si život tu.

Zišla som dole po schodoch a zamierila som si to do kuchyne. Nebol tam zatiaľ žiaden nábytok, ale na krabiciach bol sáčok a chlebom. Zmierila som sa s tým, že dnes sa asi poriadne nenajem, vzala som si chlieb a vrátila som sa do izby. Z tašky som si vytiahla zubnú pastu, kefku a ostatné hygienické pomôcky a zamierila som si to do kúpeľne. Upravila som sa a vrátila som sa do izby obliecť. Ostatní ešte spali a nechcela som ich budiť. Ľahla som si znova na matrac ale už som sa nesnažila zaspať. Vytiahla som mobil a napísala som mojej najlepšej kamoške, či nepôjdeme na Face Time.
Dohodli sme sa, že ak to pôjde, budeme si stále písať, volať, atď. Poznáme sa už od škôlky a vždy sme si rozumeli. Myslím si, že kvôli tomu že sme sa odsťahovali, náš vzťah povolí. Dosť ma to mrzí, ale asi sa s tým nedá nič robiť.
Po chvíli mi odpísala že hej a tak som jej zavolala. Kecali sme spolu asi hodinu. Opísala som jej našu cestu a náš nový dom. Povedala, že mi musí ešte niečo povedať, ale že to zatiaľ nie je isté, takže mi to povie až nabudúce.

„Mamii, idem von, za chvíľu sa vrátim!" zakričala som keď som zatvárala vchodové dvere. Mala veľa práce s vybaľovaním, takže iba prikývla a ďalej sa mi nevenovala. Vybehla som na ulicu. Plánovala som sa zastaviť v potravinách pri dome a niečo si kúpiť. Vošla som do obchodu. Hneď pri automaticky otváracích dverách bola silná klimatizácia a v celých potravinách bolo príjemne chladno. V rádiu pustenom na môj vkus až moc potichu práve išla moja obľúbená pesnička. Keď som prechádzala okolo studeného regálu s jogurtmi a inými mliečnymi výrobkami, začala som si podupkávať nohou do rytmu. V potravinách bolo prázdno, takže za chvíľu som to prestala riešiť a z podupkávania som prešla do mierneho tancu. Dotancovala som to do oddelenia so sladkosťami a do košíka som vhodila čokoladovú tyčinku. Práve išiel refrén a ja som sa tam vrtela do rytmu, keď som do niekoho narazila. Spoznala som v ňom toho suseda čo včera odniekaďial prišiel. Nikdy som nebola taká červená ako vtedy. On iba s pobaveným úškrnom pokýval hlavou a odišiel k inému regálu. Zahanbene som dobehla k pokladni, zaplatila som a odišla som domov.

Cestou som okusovala z tyčinky. Zrazu mi na ňu celkom prešla chuť. Chcem sa zoznámiť v novom meste, tak, samozrejme, ako prvé musím urobiť dobrý dojem na susedov.
Keď som dorazila domov, vbehla som do izby a cez okno som prevesila deku. Povedala som si, že po tomto už nikdy nevyjdem na ulicu a zvyšok života strávim v tejto izbe.