Deň čo deň je rovnaký. Šestnásťročná Addison má to šťastie, že stretne Thomasa, ktorý ju z toho jej stereotypu vytrhne.
Keď sa stane niečo nečakané, listy sú jej jedinou šancou, ako mu všetko povedať.
Dúfam že sa Vám môj nový pribeh bude páčiť. Uži...
Vrátila som sa do izby a keď som v rohu miestnosti zbadala pohyb, ustrnula som od ľaku. Stále si na môjho chlpatého štvornohého kamoša neviem zvyknúť. „No poď sem ty strašidlo," zašušlala som a on sa ku mne rozbehol. V porovnaní s veľkým guľatým teľom mal maličké nohy a cestou ku mne sa o ne potkol a prekopŕcol sa. Hneď sa ale postavil a dobehol ku mne. Začal mi olizovať ruku a pchal si hlavu pod ňu, aby som ho poškrabkala. Chvíľu som ho škrabkala a hrala sa s ním, potom na mňa zavolal tatino že môžeme začať s rozmiestňovanín nábytku. Prišiel aj môj brat Jonas a spolu sme sa s tým niekoľko hodín piplali. S výsledkom som ale bola spokojná.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ešte si to tu budem musieť dodekorovať, ale na to sa len teším. Hneď, ako oco s bratom odišli, ľahla som si na novú posteľ a v momente som zaspala. Už som len cítila, ako sa vedľa mňa uvelebila malá huňatá guča. Aj som si naivne myslela, že budem spať až do rána, ale niekto si povedal že nie. Začal mi hádzať kamienky do okna, a vôbec to nebolo romantické ako vo filmoch, pretože : 1.nemalo to byť romantické 2.mala som chuť danú osobu zaškrtiť. Neochotne som sa teda postavila a otvorila som okno. Stál tam Thomas a kýval mi. Ukázal rukou na papierové lietadielko ktoré držal v ruke a potom sa ho snažil hodiť mi do okna. Nevyšlo, takže nakoniec som sa ho ja snažila chytať, pri čom som skoro vypadla z okna. Keď som ho konečne chytila, roztvorila som ho a prečítala som si jeho obsah.
Poď dole.
Nie. Je to divné. Videli sme sa len tri krát. Prečo by som mala ísť dole, keď mi neskoro v noci hodí papierové lietadielko do okna? Znova som sa na neho pozrela. Naznačoval rukami že prosí a potom mi gestom znázorňoval, že mám ísť dole.
Zavrela som okno, zaliezla som do postele a snažila som sa zaspať.
Do okna mi znova začali bubnovať kamienky. Ten človek si fakt nedá pokoj. Vyliezla som z postele, na pyžamo som si hodila župan, obula som sa a vybehla som z domu. Bolo leto, takže vonku bolo teplo.
„Čo je?" opýtala som sa podráždene. „Hej heeej, kľud. Môj nápad to nebol. Vlastne mi to navrhli tvoji rodičia, ale ja som na to cez deň zabudol, tak to urobím teraz aby to bolo ešte na tvoje narodeniny," povedal, zapol mobil a ukázal mi čas. Bolo 23:49. „Všetko najlepšie," povedal a podal mi obálku. „Čo ak je v nej nejaká omamná látka a keď ju otvorím tak zomriem na predrogovanie?" opýtala som sa paranoidne. „Tak to neotváraj," mykol plecami a pobral sa na odchod. „Okej, čakaj, nikam nechoď," zastavila som ho.
Otvorila som obálku, ale pre istotu som si ju držala čo najďalej od tváre. Vytiahla som jej obsah a obálku som si dala do vrecka. Podišla som pod pouličnú lampu a pozrela som sa na svoj najnovší darček. „Jednomiestnta letenka, študentská, dátum 12.7., čas odletu o 4:50," čítala som najdôležitejšie informácie. Nechápavo som sa na Thomasa pozrela. „Na čo mi dávate letenku?" opýtala som sa. Thomas len mlčal, asi čakal kedy mi to dopne. Po asi dvadsiatich sekundách mi to trklo. „Aaaaha... A kam to je? Rodičia o tom teda vedia?" „Už som ti hovoril o tom časopise, pre ktorý som išiel fotiť do Japonska?" dal krátku odmlku na odpoveď, ale keď som mlčala, odpovedal si sám. „Asi hej. Každopádne, ako taký, dajme tomu, sponzorský darček, mi dali dve letenky do Ameriky. Chcel som ísť so svojim bratom, ale ten má v tom čase svadobnú cestu. Keď som Vám bol pomáhať s maľovaním izby, tvoja mama povedala, ako rada cestuješ, ale že ešte sa ti nenaskytla príležitosť. Potom sa ma opýtala, že či by mi nevadilo, kebyže s tebou aspoň pôjdem lietadlom, pretože bojí sa ťa pustiť samú. Povedal som, že vlastne s tým nemám problém a navyše mám lístok navyše. Fuuuu, nevieš si predstaviť tvoju mamu keď sa teší," vysvetlil. „Ver tomu že viem. A navyše, nič v zlom, ale moja mama len tak niekomu cudziemu navrhne že pôjdeme spolu len my dvaja do úplne cudzej krajiny... Mne to nevadí, vždy som tam chcela ísť a je mi jedno s kým, ale nepodobá sa to na ňu." „A inak, pôjde aj pes," prerušil ma. Pozrela som si aj druhú letenku, na ktorej bolo napísane o špeciálnej doprave pre domáce zvieratá.
Stále mi ešte nedochádzalo, čo sa práve stalo. Bola som na to moc unavená. Už tretí krát som zývla a znova som si pozrela letenky.
„Fajn, tak teda ešte sa niekedy pred tým stretneme a dohodneme to, ok?" uistil sa. Postupne sa mi preberali mozgivé závity a ja som si začala uvedomovať, čo mi doteraz vysvetľoval. „Počkaj. Ja pôjdem do Ameriky? Ja pôjdem do Ameriky!" skríkla som nadšene. Nechápavo na mňa pozrel. „Doteraz sme to riešili," zasmial sa.
„Niečo viac ti k tomu asi povedia rodičia, ja o tom zatiaľ viac neviem. A teda ja tiež už pôjdem spať... Dobrú," povedal a odkráčal. „Dobrú," zamrmlala som za ním. Pri bránke sa otočil a ešte raz mi zaželal všetko najlepšie. Vbehla som do domu, šupla som sa do postele a v momente som zaspala.
Úprimne? S touto časťou nie som až tak spokojná... 4 krát som ju prepisovala a už nemam nervy opravovať to znovu. Ale dúfam že aspoň vam sa bude páčiť, lebo to je asi hlavné... 💗💗 Majte sa zatiaľ Terezz
