Posledný list

( 1 ) Nový domov

Cez zahmlené okno som hľadela na náš vzďaľujúci sa dom. Náš bývalý dom.

Rozlúčiť sa s rodinou, kamarátmi a spolužiakmi nebolo práve ľahké.
Pre mňa bolo najťažšie rozísť sa s mojom priateľom Mikeom.
Obaja sme sa zhodli na tom, že vzťah na diaľku by nefungoval.
Je to zvláštne. Po toľkých rokoch som sa konečne cítila šťastná. Ale moje šťastie musela prerušiť výhodná ponuka práce môjho otca.
A po tejto ponuke nikoho nezaujímalo moje šťastie.
Do týždňa sme mali zbalené kufre a zaobstaraný dom neďaleko Washingtonu.
Samozrejme, je to príjemná zmena prejsť z malého panelákového bytu do veľkého rodinného domu.
A samozrejme, že sa teším, že z malého mesta ktoré nikto nepozná, sa presťahujeme pár kilometrov od hlavného mesta Ameriky.

Prstom som si kreslila na zahmlené okno. Stáli sme v zápche a nevyzeralo to moc tak, že by sme sa v najbližšej dobe plánovali pohnúť.
Mobil som mala vybitý a externú nabíjačku tiež. Už sme išli štyri hodiny, z toho dve hodiny sme stáli v zápche, a ešte sme neboli ani v polovici cesty.

Keď som sa fakt nudila, typovala som vek, zamestnanie a vlastne celý životný príbeh ľudí idúcich okolo.
Za tie dve hodiny som stihla odhadnúť ľudí vo všetkých autách okolo.

V aute napravo od nás šoférovala podľa mňa štyridsaťročná žena, ktorá mala rada nakupovanie a pozeranie ženského tenisu. Nabotoxované pery si napichala pred dvoma týždňami, hneď po tom ako sa vrátila z manikúry.
Na sedadle spolujazdca sedel už v poradí jej tretí manžel. Mal 53 rokov a mal rád pivo a pozeranie futbalu.
Svoju terajšiu ženu zbalil vo fitku, aj keď teraz vyzerá, že fitko ani z diaľky nevidel.
Vzadu sedel malý chlapček v detskej sedačke. Mal tri roky, zbožňoval dinosaury a autá. V ruke zvieral svojho obľúbeného T-rexa a v druhej ruke závodné autíčko. Momentálne spal, ale pred tým pozeral Autá 2.
Vedľa neho bola na sedadle položená taška a v nej sa triasla čivava.

V aute naľavo sedela babka Mary. Mala kučeravé sivé vlasy. Kučeravé neboli prírodne, pred odchodom si ich natáčala. Práve išla svojmu vnukovi doniesť jedlo, pretože jeho rodičia sú odcestovaní na Kanároch a sám nevie variť. Rada štrikuje, navštevuje klub pre dôchodcov a doma má tri mačky.

V aute za nami som odhadovala životný príbeh nejakého tlstého chlapa a po tom som rozmýšľala, koľko rokov má slečna v aute šikmo za nami, ale od únavy som zaspala. Nepamätám si, čo sa mi snívalo, ale o hodinu som sa zobudila na to, že autom to hrozne hrkoce.
Aby sme nestáli v zápche, tatino našiel poľnú cestu, ktorá odbáčala z tej hlavnej, na ktorej bola ešte niekoľko kilometrová zápcha.
„Samozrejme že viem kam ideme. GPS mi ukazuje správnu cestu," ubezpečoval nás. To by bolo fajn, kebyže sa nám za pätnásť minút GPSka nevypne.
Išli sme po prašnej, hrboľatej a nezmapovanej ceste, no zatiaľ bola aspoň pevná.

„Už blúdime tri hodiny. Nemohli sme proste zostať čakať v tej zápche?" ozval sa Mack, môj mladší brat.
Mám veľa súrodencov. Sme siedmi.
Preto nikoho nezaujímalo, že sa nechcem odsťahovať. Pri toľkých deťoch by si naši ani nevšimli, kebyže bez jedného odídu.
„Nie, v zápche by nám to trvalo oveľa dlhšie. A nezablúdili sme. Presne viem kam ideme," odvetil už podráždene, hľadiac do mapy. Zabrzdili sme, aby sme sa zorientovali.
„Držíš ju naopak," upozornila som ho.
„Hej, samozrejme, veď ja viem," odvetil rozpačito a napravil si ju.

Keď sme sa po chvíli chceli pohnúť ďalej, akosi to nešlo.
Zaparkovali sme do bahna a teraz sme v ňom zostali zaseknutí.
Nie, nebolo to nič dramatické ako vo filmoch, že auto sa pomaly potápalo a všetci sme sa už zmierili so smrťou, proste sa kolesá šmýkali na klzkom blate a nevedeli sa pohnúť ďalej. Zadné koleso trocha zapadlo.
Všetci sme teda museli vyjsť z auta a vytlačiť ho na pevnú zem.
„Nabudúce idem lietadlom," povedala som keď sme znova nasadli do auta.

Po dvoch dňoch nekonečne dlhej cesty sme sa konečne dostali do mesta, v ktorom budeme bývať.
Za chvíľu sme zastali pred veľkým domom, ktorý sa ale strácal v ešte väčšej záhrade. V nej husto rástli stromy a okolo domu boli riadky ruží, tulipánov a iných kvetov.

Vošla som do mojej izby. Ostatní sa už tiež ako tak vybaľovali s vecami, ktoré mali so sebou v aute, pretože sťahovacia dodávka príde až pozajtra.
Bývala som v podkrovnej izbe a aj keď nebola práve veľká, mala svoje čaro. Celý dom nebol moderný, bola to dobre zachovaná staršia budova, ale všetkých ohurovala svojou krásou.
Na prázdnu podlahu som si vedľa rozkladacieho matraca vyložila tých pár dôležitých vecí čo som mala so sebou.
Potom som sa rozhodla prejsť sa po okolí. Hlavne som sa chcela ísť pozrieť na moju novú školu.
Predo mnou sú dva mesiace prázdnin, takže ešte to nesúri, ale chcem vedieť ako vyzerá.
Vyšla som z domu a zatresla som za sebou dvere. Mala som oblečené ramienkové čierne tričko a riflové kraťasy. Vlasy som mala rozpustené, ale za chvíľu som to oľutovala, kedže mi pod nimi bolo strašné teplo na krk.
Na našej ulici boli rozostavané rovnaké domy, len v iných farbách. Jediný dom, ktorý kazil tú súmernosť, bol ten náš.
Prišla som do malých potravín na konci ulice a kúpila som si minerálku. Slnko pražilo a od tepla sa mi až ťažko dýchalo.

Tento príbeh mám premyslený celý až do konca, takže sa mega teším. Len aby ste pochopili, je to posledný list akože odkaz na papieri, nie list na strome. To len tak, pre istotu.
Ako niektorý (!) viete, som posadnutá písaním o cestovaní, takže prekvapivo, aj toto bude z časti o cestovaní.
Ešte sa to rozbehne, toto je len úvodná časť. Myslím si, že oproti ostatným príbehom, tento bude mať aj normálny dej, kedže ostatné píšem tak že čo ma napadne, to napíšem a netuším ako to skončí, ale toto mam celé premyslené.
Dúfam, že prvá časť nového príbehu sa vam páči. Je trocha dlhšia a dala som si na nej záležať, takze každý vote, koment, atď poteší. ❤
Majte sa zatiaľ
Terezz 😘🙈

Neviem načo sme pridávam tu pesničku 😂 prosteeee 😂 ak sa vam chce tak si ju pustite 😂❤