Deň čo deň je rovnaký. Šestnásťročná Addison má to šťastie, že stretne Thomasa, ktorý ju z toho jej stereotypu vytrhne.
Keď sa stane niečo nečakané, listy sú jej jedinou šancou, ako mu všetko povedať.
Dúfam že sa Vám môj nový pribeh bude páčiť. Uži...
Zobudila som sa na to, že mi Boston líže ruku. „Ešte nieeee," zamrnčala som a odsunula som ho. Štekol a jemne ma kusol. „Boston! Koľko je hodín?" opýtala som sa a pozerala som sa na čas do mobilu. „Pol jednenástej... Nestíham!" uvedomila som si a rýchlo som vstala. „Diki Bon!" Mal meno deň a už som bola lenivá na to, aby som ho vyslovila celé a tak som si robila rôzne skratky.
O jedenástej som sa mala stretnúť s Beth v OC v centre mesta. Dohodli sme sa včera v noci cez messenger a zaspala som skôr než som si stihla nastaviť budík. Rýchlo som zbehla dole po schodoch, umyla som si zuby, oblečenie som na seba doslova hodila a vybehla som z domu. Boston utekal za mnou a aj keď som zabudla vodítko, plánovala som si ho vziať so sebou.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nasadla som do busu a cvakla som si lístok. Už iba pätnásť minút cesty. Aj tak to nestíham.
„Beth! Ahoj! Stíham, že?" opýtala som sa s nádejou lebo Beth prišla úplne naraz so mnou. „Nie. No pozitívne je že obidve meškáme dvasať minút, takže nakoniec nikto čakať nemusel." Skočili sme do Starbucku. Beth si dala kávu, no aj som si radšej objednala čaj. Počas pitia našich nápojov sme pobehali množstvo obchodov, pretože zajtra odchádzam do Južnej Ameriky a nemám ani kufor. „Tento je pekný, nie?" opýtala sa a ukázala na obrovský kufor s potlačou glóbusu. Bol nádherný, elegantný, ale niečo ma na ňom rušilo. „Pozri, je tu k nemu celá sada. Crossbody taška, ruksak, peňaženka... Kúpiš si toto a máš vybavené," presviedčala ma Beth.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Akože hej, pekné to je... Ale ja by som skôr potrebovala niečo takéé... Turistickejšie. Ideme niekam kde nie je civilizácia, nechcem to mať nepohodlné len kvôli tomu aby som vyzerala dobre."
Včera som znova bola u Thomasa aby som zistila ďalšie informácie nášho výletu. Nechcel mi povedať kam presne ideme. Len ma tým štval, ale povedal že chce aby som mala prekvapenie.
„Nie, nie, nie," rušila som všetky ruksaky čo mi Beth ponúkla. Musela sa cítiť hrozne, lebo som ju za všetko odbila, ale povedala že ju to baví. „Dobrý deň, tento stojí koľko?" podišla som k predavačke s jednoduchým hnedým ruksakom. „Nie je tam cenovka? Počkajte, ja to pozriem," odvetila a zahľadela sa do počítača. „Ďakujem," poďakovala som a ešte som si išla pozrieť nejakú batožinu.
O niekoľko minút som sa vrátila k pokladni s dvoma kuframi, jedným veľkým druhým menším, malou kapsičkou, ktorú použijem na drobnosti do lietadla a peňaženkou na doklady. „Takže hľadala som to, ale ten ruksak tu vôbec nemáme v ponuke, je teda možné že je ešte z nejakej dávnej kolekcie." „Aha, takže asi nie je na predaj?" „Viete čo, nebudem mať výčitky ak Vám ho dám zadarmo, vy ho využijete, inak by asi aj tak skončil na sklade," povedala s úsmevom. Dosť ma to potešilo, lebo kufre a ostatná batožina neboli práve najlacnejšie a takto som aspoň ušetrila. Poďakovala som, rozlúčili sme sa a aj s Beth sme sa vybrali do ďalej.
Pobehali sme ešte niekoľko športových obchodov a s dvoma veľkými preplnenými taškami, kuframi, troma igelitkami a so zmrzlinou ruke som sa rozlúčila s Beth a išla som na zastávku. Boston bol rád že je konečne na čerstvom vzduchu a ja som si vydýchla že nákupy už mám za sebou.
