Posledný list

( 5 ) Maľovanie

Dnes prišla dodávka aj so všetkými našimi vecami. Konečne som mala svoj nábytok, konečne mi aspoň niečo pripomínalo náš minulý dom. Samozrejme, väčšinu vecí mám nových.
S tým, ako bude vyzerať moja izba, som sa vyhrala. Väčšinu dňa som strávila rozmýšľaním a plánovaním, ako bude moja nová izba vyzerať. Snažila som sa ju urobiť čo najviac útulnú. Jednu stenu som si nechala voľnú na fotky, plagáty atď. Celé som si to kreslila a rysovala, až kým som nebola spokojná s výsledkom.
„Addis, zavolala som ti pomoc na maľovanie tej steny," vošla do izby mama.
„Mamiiiii," pozrela som na ňu a prevrátila som oči.
„Zlatko, sama by si to nevymalovala aj keby si neviem čo robila," povedala odchádzajúc z izby.
„Ďakujem. Za dôveru," zamrmlala som si pre seba a vzala som vedro s bielou farbou.
Za hodinu pri vchodových dverách zazvonila výpomoc. Išla som otvoriť a keď som videla kto tam je, skoro ma prehlo.
„Ehm. Ahoj...?" povedala som. Pri každom slove som sa červenala čoraz viac. Stál tam sused. Sused do ktorého som vrazila keď som sama tancovala v supermarkete.
„Čau. Máš tu mamu?" pozrel sa na mňa. Tým že bol minimálne o hlavu vyšší, musel skloniť hlavu.
„Áno, je tam v kuchyni," odpovedala som a prstom som ukázala za seba.
Usmial sa a odkráčal do kuchyne.

Fakt sa ma spýtal kde mám mamu? Čo mám päť?

Sedela som v izbe na zemi a rozmýšľala som, či na maľovanie použijem valček alebo štetec, keď do izby višiel sused.
„Použi valček, štetec zanecháva čmuhy," povedal smerom ku mne.
„Samozrejme že valček. O štetci som ani neuvažovala," povedala som akoby to bola samozrejmosť.
Pokýval hlavou a nechápavo sa usmial.
Super, strápňujem sa čím ďalej viac.
„Chceš to nabielo?" opýtal sa.
Teraz som sa na neho zase pozrela nechápavo ja. Vedľa mňa boli tri veľké nádoby s nápisom WHITE.
„Asi hej," odpovedal si sám a zo svojho ruksaku si vytiahol valček.
Ponoril ho do farby a začal natierať steny. Na nej boli drevené parkety, takže sa to robilo ťažšie.
Robili sme to skoro celý deň, no za celú dobu sme sa spýtali len pár slušných otázok. Najviac ma dorazil, keď sa ma spýtal: „Koľko máš rokov? Dvanásť?"
Keby pohľad vedel vraždiť, bolo by po ňom. „Zajtra mám šestnásť," odvetila som podráždene. Odvtedy bol radšej ticho. Celú stenu už mal natretú, ja som zatiaľ maľovala druhú.
„Nerob to tak rýchlo. Zostanú ti tam vrstvy ktoré tam nemajú byť a nebude to vyzerať dobre," snažil sa ma poučiť.
„To je jedno, aj tak bude celá polepená," odpovedala som.
„A čím? Plagátmi na tanečné súťaže?" spýtal sa so škodoradostným úškrnom.
„Samozrejme." Mala som chuť vyliať mu vedro s farbou na hlavu.
„Okej, teraz fakt. Čo si tam chceš lepiť?"
„Miesta a destinácie ktoré by som chcela navštíviť."

„Cestuješ?" opýtal sa so záujmom.
„Zatiaľ ešte nie. A ty? Videla som ťa ako si sa vracal od niekade s kuframi."
„Z Japonska. Chcel som navštíviť a pre cestovateľský časopis nafotiť jeden chrám," odpovedal úplne automaticky.
„Čooo?" zašepkala som. Na to, že som ho pred chvíľou chcela zabiť, teraz ma začal celkom zaujímať.
„Cestuješ často? A rád? Bol si už v nejakom pralese? Napríklad niekde v Južnej Amerike? Je tam dobre? A častejšie chodíš lietadlom alebo vlakom? Čo je podľa teba lepšie? Koľko krajín si už navštívil? Vezmeš ma niekedy zo sebou?"
Tá posledná otázka mi vyletela, ani neviem ako. Hneď som sa za ňu zahanbila, on ju však očividne prepočul.
„Moc veľa otázok. Hej, cestujem rád a často. Dopravu vyberám podľa toho čo mi viac vyhovuje, ale radšej mám asi tú leteckú. Do Južnej Ameriky idem o dva týždne... Ešte niečo si sa pýtala?"
„Nie, už nič," zaklamala som. Tak rada by som s ním išla do Južnej Ameriky! Teda nie s ním, ale do Ameriky hej.