ES

1.

Story nesie názov podľa písmena S, pretože nás nenapadlo nič kreatívnejšie a písmenko S vystihuje väčšinu tých najpoužívanejších slov v story- sex, skate, snowboard, surf, spreyers...

Túto story píšeme dve. Obe už máme na watpade svoje profily, ale napadlo nás, že by sme mohli nejakú story napísať spoločne.

Janka555 a Zuzik262 --> na našich profiloch si môžete prečítať aj naše ďalšie story :D boli by sme radi

----------------------------------->

Lisa:

Šesť mesiacov. Rovná sa 182 dní, čo je 10 920 hodín. To je čas, ktorý som v tejto špinavej, od ľudí odseknutej diere strávila. Nenávidím toto miesto. Nenávidím tieto chodby. Nenávidím osoby, ktoré mi celý ten čas prikazovali, čo robiť. Nenávidím ľudí v rovnakom psychickom rozpoložení, ako som ja sama. Je až neuveriteľne depresívne, keď každý deň prežívate to isté, s rovnakým spoločenstvom cvokov a "doktorov". Možno majú doktorát z psychologie, lenže nadmiernu časť zo svojej práce strávia ničením našich už dosť posratých životov.

Nenávidím ľudí tam vonku. Neznášam ich za to, čo zo mňa stvorili.

Pomyslíte si, že keď máte bohatého otca, matku ako módnu návrhárku a brata, s ktorým sa môžete baviť o všetkom, nič sa nemôže pokaziť a vy si budete žiť perfektným životom. Lenže keď vám vaša matka ublíži tým najhorším spôsobom, a to svojou smrťou, nie je jednoduché len tak sa cez to preniesť. Zrazí vás to na kolená a vy sa nedokážete postaviť na nohy bez niekoho pomoci. A v tom je ten problém. Tá pomoc. Ľudia, ktorý sa s vami bavili len kôli peniazom a dobrej reputácii, vám v ťažkej chvíli nepomôžu.

Keď ste na zemi a vstrebávate svoju bolesť, okoloidúci si to ani nevšimnú. Môžu sa s vami radovať, ale keď ste na dne, vykašlú sa na vás a kopnú si do vás ešte viac. Je to ako s mojou bývalou "kamarátkou" Jane.

Do školy sme nastúpili v ten istý rok. Už od začiatku roka sme si výborne rozumeli, aj keď sme chodili na iné školy. Nebol to problém, lebo moje Umelecké gymnázium sa spájalo s jej gymnáziom vedných odborov. Lenže každý začiatok má svoj koniec a ten náš prišiel o niečo skôr ako sme mali v pláne. Chodila som s kapitánom futbalového tímu. Rozumeli sme si dobre, ale nebol to nijaký dlhodobý vzťah. Obaja sme sa potrebovali zviditeľniť a ukázať tejto škole svojich "pánov". Keď si to poviete v hlave, znie to sľubne, ale keď sa snažíte to zrealizovať, už to nejde ako po masle. Síce sme boli šťastný, ale predsalen nám to niekto prekazil.

Moja takzvaná kamarátka Jane sa s ním stýkala tiež. Pravdaže o ničom som nevedela, ale raz som ich načapala na dievčenských záchodoch, ako si vymieňajú slinky. Nebol to ten najpríjemnejší pohľad.

Najhoršie na tom bolo, že v ten deň mi zomrela mama. Nebola jasná príčina, mohlo to byť kôli nadmernému alkoholu v krvi ale najpravdepodobnejšia bola automobilová nehoda. Matka mala módnu prehliadku a keď sa vracala niekto ju zboku nabral. Na mieste bola mŕtva a už sa ju nedalo zachrániť.

Od vtedy som chodila po škole ako mŕtvola. Otec to nebral najlepšie, ale po čase sa z tým zmieril a začal si hľadať novú partnerku. Bolo neznesiteľné, keď si pomyslím ako mi chcel nahradiť mamu. Otec sa vrátil do starých koľají, lenže o mne sa to povedať nedalo.

Celé dni a noci ma ničili nočné mory a vidiny. Áno, vidiny. Kam som pozrela, tam som videla jej tvár. Mama mi bola za pätami, kam som sa otočila. A to ma ničilo snáď najviac. Nedokázala som na ňu zabudnúť a stále som sa kôli nej obávala poobzerať sa okolo seba, či niekde neuvidím jej tvár. Zo začiatku to bolo dobré, že som na ňu myslela, že som nedovolila, aby mi ju niekto vzal a nahradil. Lenže po dvoch mesiacoch intenzívneho strachu obzrieť sa okolo seba, ktorý bol len v mojej hlave, si o mne ľudia začali čo-to vymýšľať.