ES

7.

Lisa:

"Čo to malo znamenať?!" skríkol po mne otec chvíľu po Janinom odchode. Pretočila som očami nad jeho snahou dozvedieť sa viac a vkročila do kúpelne, kde som si prezrela doudieranú tvár. Môžem len povedať, že Jane nie je nijaká padavka. Pod okom sa mi už rysovala nemalá modrina, ktorú by neprekryl ani make-up. 

Zvláštne, ako mi táto situácia prišla zábavná. Keby sa mi sem dovalil otec, určite by si o mne pomyslel, že som nejaký blázon...ale vlastne, on si to o mne myslí tak, či tak. Nie je to žiadna novinka. Smiala som sa nad svojím boľavím výrazom a dobitom ksychte. Musela som sa oprieť o umývadlo, aby som sa udržala na nohách.

Tento deň sa teda pekne začína. A to nevravím o tom, že otec odo mňa chce, aby som chodila do školy. Nečo mi to bude, keď už teraz poznám naspamäť celú učebnicu matematiky, angličtiny a nejakých odborov, ktoré mi budú v živote úplne na hovno.

Momentálne je približne päť hodín ráno a o ôsmej začína škola. Už sa "teším".

Monokel pod okom mi nepriehľadnuteľne svietil na bledej pokožke, ale stále neprekonal tie moje nechutne farebné oči. Vo chvíli, kedy svietiace slnko dopadá na moju tvár, sa nebeské odlesky modrích odtieňov mihajú mojimi očami. Keď ma niečo sere, moje oči naberajú sivý, dakedy až čierny pigment. Moje oči akoby sa menilo mojou náladou. Som šťastná- modré oči, smutná- slabučko hnedá, pomstychtivá, čo je dosť často- zelenkavé oči. Som proste úplne mimo.

V izbe som sa obliekla do nových vecí. Obyčajné čierne mini kraťase, pod ktorými boli len tenučké sieťované pančušky a čierne tričko s logom nejakej metalovej skupiny. Vlasy som si nechala voľne padať pozdĺž chrbta. Ešte som si v kúpelni urobila prenikavo čierne očné tiene, ktoré vrcholili čiernou linkou a špirálou. Pery som si obtiahla výrazným bordovým rúžom a cmukla na seba do zrkadla.

Keď som už to emo, tak poriadne.

Do svojeho starého ruksaka, ktorý som vyhrabala odniekiaľ zo skrine, som nahádzala zopár učebníc, čo som mala v liečebni.

Keď som zbehla dole schodmi otec s Jennou na mňa nemo hľadeli a nevedeli, čo povedať. Uznávam, trochu som to s tou čiernou prehnala, ale nebudem sa tu spovedať.

"Dobré ráno." zamrmlala som potichu a dúfala, že ma nik nepočul. Nechcela som, aby začali rozprávať. V kuchyni som z chladničky vytiahla krabicu nejakého džúsu a napila sa rovno z nej. 

"O desať minút odchádzam do školy." zavolal na mňa otec z obývačky, kde ako zvyčajne raňajkoval. Takže nie všetko sa zmenilo. Otec naďalej odmieta raňajkovať pri spoločnom stole a radšej si pozrie "Dobré ráno, California". Tú reláciu neznášam.

"Pôjdem pešo. Chcem sa prejsť." zakričala som mu z predsiene, kde som sa už obúvala. Nohy som si napratala do úžastných čiernych converse po kolená.

Zatvorila som za sebou dvere a vydala sa známou cestou ku škole.

Celou sestou som premýšľala, ako to bude fukgovať. Škola plná ľudí, ktorý ma kvôli môjmu citovému rozpoloženiu odcudzili. Budova plná ľudí, ktorý mi štvrť rok len ubližovali a odstrkovali ma. Vážne sa mi tam nechce ísť, ale keď musím, tak musím.

Aspoň tým falošným hviezdičkám školy ukážem, že s Annelisu Roth si nemajú začínať.

Karma je sviňa, bejbe.

***

Pred tou obrovskou a prekachličkovanou budovou postávalo zopár študentov, ktorý sa chceli vyhnúť preplneným chodbám cez prvú prestávku.