ES

8.

Lisa:

"Anlie?"

S Tysonom sme sa nevideli pol roka a z neho vyjde len jedno pojebané slovo?! To má byť, kurva, sranda?!

"Nie, Santa Claus." prevrátila som očami popri mojej pripomienke a ďalej na neho zazerala.

Cítila som na sebe viac ako jeden pohľad, a keď som svoj pohľad z brata obrátila na prekvapené publikum, potvrdilo sa mi to. "Nemáte čo robiť?!" skríkla som naštvane a znova prevrátila očami.

Tysona som potiahla niekam bokom, aby sme mali kľud. Teda...pozerali na nás všetci v miestnosti, ale aspoň nás už nemohli počuť.

"Kedy si sa vrátila?" celú si ma obzrel, pričom si zahryzol do pery. Nad jeho intenzívnym pohľadom som prevrátila očami, zase.

"Ak by sa ti uráčilo prísť domov, tak by si vedel, že som tu už nejaký ten deň." prižmúrila som naňho oči. Nedalo mi to, a aj ja som si ho obzrela. Nebol na tom zle. Od nášho posledného stretnutia, čo bola hádka ten deň, kedy som odchádzala, mu pribudly nejaké tie malé svaly a ak som dobre videla aj tetovania. Brácho, s teba niečo bude.

"A to mám byť, akože, celý deň zavretý v dome s tými dvomi sukami, čo sa mi stále len starajú do života alebo ma len kritizujú? Nie, vďaka, to nepotrebujem." hodil si vlasmi do boku, aby aspoň niečo videl.

"Ty bláho, konečne niekto, kto si o tých dvoch čubkách myslí to, čo ja." slabo som zatlieskala a odfrkla si.

"Uhm, uhm. Kto je to? Ty ma podvádzaš?! Kurva, ty ma podvádzaš!" nejaká premachlená blondína sa ku nám dovalila s vážne trapným výsluchom. Bolo mi do smiechu a ešte viac, keď som si všimla chápavé, prekvapené alebo pohŕdavé pohľady.

Bez mála som spustila výbuch smiechu, ktorý som už nedokázala zastaviť. Ak ma niekedy považovali za čudáka, čo si o mne myslia teraz? Chcem to ja vlastne vedieť?

Chytila som sa bratovho pleca, aby som sa od smiechu nezosipala a všimla si jeho pobavený pohľad smerujúci na moju osobu.

"Skončili sme spolu." zrazu tá baba vyhŕkla a ja som spustila ešte väčší smiech.

"A ty si myslíš, že jeho..." ukázala som na bráchu "...to zaujíma, či nejaká zmaľovaná čúza, ako ty, sa s ním rozíde? Dievčatko, si na omyle. Mimochodom...to je môj brat." poslednú vetu som zašepkala blízko pri jej uchu, na čo sa slabo zachvela. Zrejme nevedela, čo povedať a tak sa len porazene otočila, švihla vlasmi a odpochodovala preč.

Brácho si potichu vydýchol.

"To bola frajerka?" nadvihla som obočie nad jeho vkusom.

"Nie, čo si...Len som sa s ňou raz vyspal a ona z toho robí niečo viac. Už som jej to vysvetľoval niekoľkokrát, ale ona stále dolieza. Dúfam, že sa už poučila." zachechtol sa a pozrel niekde za mňa. Typovala som, že na ňu.

"Po škole choď domov, porozprávame sa." Rýchlo som mu povedala, lebo do miestnosti vletel nejaký starší chlap.

"Tak decká, dajte si rozcvičku." v telocvični sa študenti rozpŕchli do rôznych zhlúčikov a začali sa naťahovať. Ja, sama, som zašla do jedného z rohov a opakovala ich pohyby.

"Pozrime sa, kto sa tu ukázal." za mnou sa ozval už celkom známi hlas, toho Janinho chalana. Bolo to trošku zvrhlé, pretože som bola práve zohnutá v predklone a on mal priamy výhľad na môj zadok.

"Nápodobne." zamrmlala som si pre seba a otočila sa mu tvárou. Nemôžem povedať, že by bol škaredý, čo nebol, ani nepríťažlivý, pretože bol pravý opak. Mal pekné rysi tváre aj tela, na ktorom istotne popracoval. Celého som si ho obzrela, ale najviac ma zaujalo jedno jeho tetovanie na ľavej ruke. Zaslzené oko mohlo znamenať hocčo. Možno mal zlomené srdce, ale podľa jeho povesti na škole, ktorú som nerada musela počúvať od spolužiačok celú hodinu kreatívnych myšlienok, to nebude príliš blízko pravde. Alebo stratil rodinu...to tiež nie je mimo veci. No každopádne, bol niekedy smutný a v tom čase si dal spraviť toto netradičné tetovanie priťahujúce moju pozornosť.