ES

10.

Lisa:

"Určite si to mala lepšie ako ja. Za ten pol rok si mala aspoň pokoj. To ja som sa musel premáhať, aby som nevlepil Jane, pri každom jej pohľade na mňa." Tyson sa zachechtol. Možno mal pravdu. Ja som si tam potichu sedela na "cele" a čítala nejakú knihu zatiaľ čo on sa naťahoval s tými dvoma harpiami.

"Aspoň si mohol odísť kedy sa ti zachcelo. Veď už máš osemnásť sakra. Bože, prešvihla som tú žúrku." frflala osm si popod nos a vnímala Tysonov smiech.

Doma sa ani jednému z nás nechcelo sedieť a tak sme sa šli radšej prejsť po oklí. Práve sme stáli pred malým opusteným parkom. Bolo niečo po šiestej a pomaly sa stmievalo, preto všetko okolo vyznelo trochu strašidelne. No mňa už nedokáže vystrašiť skoro nič. Práve naokpak...začala som mať rada tmu, ticho a občasné vytie vlkov oznamujúce ich prítomnosť v neďalekých lesoch.

"Mohol by som ťa zoznámiť so zopár ľuďmi. Možno by si sa chcela pridať do spolku Neznášame Jaycee a jej pudlíky." po mojom odkývnutí ma chytil za ruku a ťahal do stredu toho lesa. Razom sa rušnejšia ulica s prekrikujúcimi sa obyvateľmi Californie, premenila na tichom zaliatu spleť vysokých stromov. Bolo veľmi príjemné pocítiť tú zmenu tlaku okolo seba. Prestala som myslieť na moje domáce úlohy, na otca, ktorý sa bozkával s Jennou, keď sme odchádzali, aj na Jane, ktorá mi v posledných dňoch lezie poriadne na nervy. Všetko sa to vymenilo za tiché uličky medzi stromami, ktoré narúšal jemný a zároveň chladivý vánok prepletajúci sa pomedzi rozvetvené stromy parku.

Brácho mi pustil ruku a niekam sa vybral. Išla som za ním, kao jeho tieň v snahe dohnať ho, ale bol príliš rýchly na moje chudé nevypracované nohy. Stratil sa mi v tme vysokých kríkov.

Normálny ľudia by začali panikáriť a behať z jednej strany na druhú, ale pre mňa to bolo ako hra na schovávačku. Akoby to bola len nejaká skúška. Ak nájdem brata, prejdem ňou. Ak ho nenájdem...zostanem tu uveznená po celý zvyšok svojho života.

Podľa mňa to bolo až priveľmi komické a absurdné. Moje myšlienky sa za ten pol rok, čo som bola preč nejak veľmi vyfantazírovali. Vážne tu teraz premýšľam nad takýmito chujovinami? Oh máj gáš! 

Obzerala som sa okolo seba a hľadala niečo, čo by mi bolo povedomé a tadiaľ by som sa dostala naspäť. Už ma unavovalo stáť tu tak sama. Sama som bola v poslednom čase dosť často. Je to už ohrané...

Vedľa mňa sa niečo pohlo. Mohla to byť zatúlaná mačka alebo pes, no je tu aj tá možnosť, že to bol upír sajúci krv všetkým ľuďom, ktorý navštívia toto bohom opustené miesto a... Mne už vážne hrabe.

Zvuk lámajúcej sa vetvičky ma prebral z mojich idiotských myšlienok a donptil pozrieť sa tým smerom. nič tam nebolo, až na vetrom zhodené vetky stromov. Zohla som sa pre jednu z nich v domnienke, že ma to zabaví. S drevom v ruke som sa postavila a vzdychla si.

"Tyson, mám šestnásť, myslíš, že ma tieto tvoje hry ešte stále bavia?" otočila som sa na jeho prekvapenú tvár stojacu hneď za mnou.

"Ako si vedela?" prekvapene na mňa zazrel, pričom zo mňa nespúšťal zrak, aj keď sa spoza neho vynorila tmavá postava nejakej ženy. Alebo divčaťa? V tejto tme to nevime presne odhadnúť.

"Keď sa človek zohne a pozrie si pomedzi nohy, zvyčajne nevidí bratové topánky." pobúchala som ho po pleci, keď som okolo neho prechádzala. "Máš sa čo učiť." drkla som do neho. Len si odfrkol a keď sa otočil od ľaku až nadskočil. Zasmiala som sa nad ním a pozrela na neznámu osobu predo mnou.

"Bravo." podľa hlasu tej osoby som vek odhadovala okolo dvadsiatich rokov. Takže nejaká staršia baba. "A to som si myslela, že si zas ďalšia z tých bojazliviek, ako každá, ktorú sem Tyson privedie." tá baba prešla ku môjmu bratovi a hravo doňho strčila.