ES

5.

Lisa:

Bol večer a ja som nevedela, čo robiť. Ležala som na Janinej posteli a čumela do blba. Otec mi už objednal vlastnú posteľ, ale dovezú ju až zajtra, takže jednu noc to budem musieť vydržať.

Pozrela som na všetky moje tašky pohodené v kúte izby. Skriňa...tá by sa hodila. Nanešťastie sa budem musieť podeliť s Jane. To bude zas hádka na celý večer.

Na mojom novučkom notebooku som si zapla hudbu.

Vstala som z postele a podišla ku jednej z tašiek. Nebola som nakupovať len oblečenie. Ako som si všimla moja izba, vlastne...naša izba je priveľmi nudná a potrebuje menšie úpravy. Je mi jedno, či sa to bude Jane páčiť, alebo nie. Hlavné, že mne sa to bude páčiť.

Z tašky som vytiahla zopár farebných sprejov a podišla ku šedej stene, na ktorej panovalo len zopár trápnych plagátov. Všetky som ich strhla a hodila niekam za seba. Zapozerala som sa na prázdnu stenu. Rozmýšľala som nad nejakým námetom na grafit, alebo nejakým slovom, ale nič mi nenapadlo. Nakoniec som len tak z ničoho nič, spravila čiaru. Obyčajnú čiaru, ktorá vo mne vyvolala úžastný pocit slobody a tak som neváhala a zopakovala to.

***

Nemôžem povedať, že nie som spokojná s mojou prácou, ale už som nasprejovala lepšie veci. (multimédiá- tá izba, približne)

Otvorila som okno, aby sa ten tradičný puch spreju vyvetral.

Pozrela som na hodiny v mobile. Bolo niečo po ôsmej a pre mňa čas na večeru. V liečebni sme večerali o šiestej a už o ôsmej mali byť v posteli, ale ja som skôr ako o polnoci nezaspala. A to jedlo aj tak nestálo za nič. Chutilo to, akoby to už raz prešlo celou tráviacou sústavou.

Večerné chvíľky lekárskej nepozornosti som trávila učením sa. Povedali by ste, že keď už ten pol rok nemusíte chodiť do školy, tak to využijete a úplne sa na ňu vybodnete, ale u mňa to bolo skôr naopak. Ukrutnú nudu a scvoknutú spolubývajúcu som vymenila za tiché dni a noci strávené začítaná do učebníc a kníh. V podstate to bola tá najzáživnejšia činnosť, čo sa dala robiť.

Takže teraz je vlastne pre mňa zbytočné chodiť do školy. Za celý ten pol rok som si prešla učenie, ktoré budú preberať moji spolužiaci do konca roka. A ešte naviac aj učebnice pre starších študentov. Takpovediac som asi jedna z najvzdelanejších študentov na celej našej škole. Nepočítam s gymnáziom vedných odborov, tam sa učia na inej úrovni.

Pomaly som sa došuchtala do kuchyne. Rodičia, ak sa tak Jenna dá nazvať, boli už v spálni a boh vie, čo robili. Kuchyňu som mala pre seba. Z chladničky som vytiahla zeleninový šalát a plechovku koly. S mojou skromnou večerou som zasadla do obývačky na gauč a pustila si telku.

Bolo zvláštne sedieť tu, na novom gauči, pred novou plazmou v celkom novej obývačke. Pripadala som si ako votrelec. Divný pocit. Akoby som sem nepatrila.

Kým som jedla pustila som si hudobný kanál. Najnovšie výdobitky modernej doby a ani jednu z tých pesničiek som nepoznala. Prečo by som mala, keď v liečebni je hudba zakázaná. Prečo? No lebo zopár kreténov bolo závislých na hudbe. Trochu od veci závislosť, ale ja o tom nerozhodujem.

Dojedla som a urobila po sebe poriadok. Telku som vipla a vrátila sa do izby. Vliezla som do kúpelne, kde som sa narýchlo osprchovala a zabalila sa do uteráka. Z izby som si vzala čisté pyžamo, keďže už nikde nepôjdem. Bolo to staré voľné tričko a mini kraťase. Pred zrkadlom som si vyfénovala vlasy a fén vrátila na miesto. Až teraz som si všimla žiletku položenú na jednej z poličiek. Opqtrne, tak aby som sa neporezala, som ju vzala do rúk a začala si ju obzerať.

Už dlho som ju nedržala v rukách. Viem, že toto nie je tá istá, ako naposledy, ale každá žiletka rovnaká, nie? Pretáčala som si ju medzi prstami a podľa dlhoročnej skúsenosti sa ani raz neporezala. Možno som ju niekoľko krát použila, ale žiadny efekt. Nič sa tým nezmenilo, ani len moja nálada. Jednoducho som mala o jeden malý rez naviac.

"Kurva, zbláznila si sa?!" niekto po mne zkríkol a tresol mi po ruke, až žiletka padla do umývadla.

"Možno, že hej. Veď som práve vyšla z blázinca. Že sa tomu ešte divíš, Jane." odfrkla som si a keď som okolo nej prechádzala, neodolala som a plecom do nej vrazila. V poslednom čase ma to nejak baví. "A ak by ťa to zaujímalo, nie, nechcela som sa rezať." prevrátila som nad tým očami a vošla do izby. Hneď som sa hodila na posteľ a zatvorila oči.

"To mám spať s tebou v mojej posteli?!" skríkla a rozhodila rukami. Pobavene som na ňu pozrela.

"Ak nechceš, na zemi je miesta dosť." Hodila som po nej vankúš, nech už sklapne. Zrejme to nepochopila a ďalej si mlela urážky na môj účet. ALe to som už nepočúvala a do uší si strčila sluchátka do notebooku, ktorý doteraz nemo ležal na posteli.

Prihlásila som sa na facebook, twiter a instagram. Čakala som nejakú zmenu, ale stále tam boli tie isté správy, tie isté nadávky a tí istý ľudia. Najhoršie boli tie príspevky na mojom profile.

Ak mám povedať, že ľudia sú krutý, je to slabé slovo. Tie slová, čo napísali ma boleli. Po mojej psychickej stránke som to niekedy nezvládala, ale ono sa to zmení. Ja sa zmením.

Slová typu:

Čarodejnica, prečo si sa vrátila? Mala si zgebnúť na tej psychiatrii.

Takú suku, ako ty, by nemali púšťať.

Vráť sa odkiaľ si prišla, lúzerka.

Choď si podrezať žili, nech ťa nemusíme vidieť.

...ma už nedokážu uraziť. Majú so mnou problém? Nech si ho vyriešia. Je tu nová, lepšia a inteligentnejšia Annelisa Roth. Mňa už nik a nič nezloží na kolená. Nič ma nedokáže uraziť, ani zosmiešniť.

Na tvári sa mi vyformoval šialený úsmev, s ktorým som aj zaspávala.

***

Vážne ma to už prestáva baviť. Toto je nemožné. Pri nej sa nedá spať. Kurva, ja ju zabijem!

Ďalší kopanec ma trafil do chrbta, čo spôsobilo, že som sa posunula viac na kraj. No lenže viac sa už nedá a tak som skončila na zemi. Rozbolelo ma celé telo z dopadu na tvrdú dlážku. Môže tu byť aj desať kobercov a aj tak to bude tvrdý dopad.

Ako-tak som sa postavila a vrhala vražedné pohľady na Jane rozhadzujúcu rukami a kopajúc okolo seba.

Bez premýšľania som skočila na posteľ a strčila do nej. Jasné, že nie slabo, ale bezohladne. Strčila som ju silno, tak, aby skončila ako ja. Na zemi s boľavým chrbtom. Ihneď sa zobudila a tak ako ja postavila.

V mihu sekundy sedela vedľa mňa a mlátila ma vankúšom. Bolo mi jedno, či sú tie obliečky drahé alebo nie. Začala si vojnu, tak ju dokončím. Vzala som prvé, čo prišlo pod ruku a trafila ju tým.

"Ešte raz ma tým tresni, tak ja tresnem tebe." Zavrčala, pri čom na mňa ukazovala prstom. Bez rozmýšľania som ju tresla znovu.

"Toto si si posrala." vrhla sa na mňa a aj by pokračovala, keby sa v tej chvíli neotvorili dvere. Obe sme sa ku nim otočili a uvideli otca s nasratým výrazom v tvári.

"Čo to má znamenať?!"