Freddyho príbeh (Dokončené)

14.časť - hádka

Pomaly som sa doplazila k môjmu spacáku a všetko som si pobalila do kufra. Nachvíľu som si sadla a oprela sa o stenu.
Do miestnosti vošla moja trieda. Prekvapene som vykríkla a potom som si prikryla ústa rukami. Strážca kamier si ku kamerám sadol a nastavil si ich. Moje kamarátky ku mne prišli a vydesene sa ma opýtali: "čo sa ti preboha stalo?"
Pozerali sa na môj členok, tri pásy od pazúrov Mangle na tvári, strapaté vlasy a zaschnutú krv na potrhaných šatách. Utrela som si slzu a dobalila som sa. Ostatné len stáli.
"Čo sa ti stalo?" Skúsili znovu. Ukázala som im, aby prišli bližšie a ony si ku mne sadli. Vzdychla som si a zašepkala som:
"No... neuveríte mi, ale... päť nocí som tu bola sama a kontrolovala som kamery, zatiaľ čo sa ma animatronici snažili zabiť."
Sasha zbledla. "Ale... to... nemôže byť pravda... ty si si to vytrpela a ja som ti hovorila ten príbeh a... ale je skutočný..."
"Ale nehovor," zasmiala sa Petra. "Sasha si to predsa vymyslela!"
"Nevymyslela!" Zakričala Sasha. "Ten príbeh je skutočný!"
"Kde ste vlastne boli vy?" Opýtala som sa. "Pred prvou nocou ste zmizli!" Zdalo sa mi, že ten strážnik vo fialovom sa pri tej otázke uškrnul. Pozrela som sa naňho. Akoby niečo vedel...
"Nepamätáme si," povedala Jane. "Pamätám si len, že som zaspala a potom že sa vraciam do reštaurácie."
"Presne to aj ja," povedala Petra.
"Ja tiež," vzdychla Sasha.
"A viete čo ja?" Opýtala som sa. "Nebol to príjemný zážitok, ale som rada, že som tu bola. Tí animatronici... ale nič. Nebudete mi veriť."
"Čo?" Opýtala sa Lea nedočkavo. Ale aj neúprimne. Určite mi neverila.
"No oni... oni si uvedomili, že som nevinná a teraz sme kamaráti..."
Všetky vyprskli do smiechu. Pozrela som sa na nich.
"To si robíš srandu?" Opýtala sa Sasha utierajúc si slzy smiechu. "Ty - a kamarátiť sa s nimi? Oni vraždia! Oni sa nekamarátia!"
"Zmenili sa! Ak mi neveríte, v tom prípade sa nemáme o čom baviť. Čaute."
Namosúrene som zdvihla svoj kufor. Hnev mi dodal toľko energie, že som vládala chodiť aj s mojou nohou. Smiech mojich exkamarátok prestal. Cestu von z izby mi zatarasila učiteľka. Vypleštila oči.
"Pre pána kráľa, čo sa ti stalo?" Zhíkla.
"Nič," povedala som.
"Kde je doktor? Zavolala som ho, lebo si nikto nepamätáme kde sme boli. Aha - tu je."
"Prosím, pani učiteľka," prosila som. "Pustite ma domov."
"Keď to tak veľmi chceš, tak môžeš ísť sama. Ale pod podmienkou, že ťa ošetrí doktor."
Musela som súhlasiť. Prišiel ku mne, obviazal mi členok, ruku a potom mi zmeral tlak. Mala som ho veľmi dobrý, len trošičku zvýšený. Ranu po Mangle mi natrel mastičkou a potom som mohla ísť. Ani som sa na moju triedu nepozrela a odišla som z izby.
Dolu pred vchodom som sa pozrela na animatronikov. Zase len tancovali. Poslala som im vzdušný bozk a vyšla som von. Chvíľu som čakala na autobus, a potom prišiel. Hneď za ním bol aj náš školský. Moja trieda vyšla z reštaurácie a učiteľka po mne zavolala. "Nechceš ísť s nami, keď už je tu autobus?"
"Nie! Ďalujem!"
"Je nám to ľúto! Zakričala na mňa Petra a kývala. Úplne som ju ignorovala a nastúpila som do druhého autobusu.
Domov som prišla o desať minút. Mama ma čakala pred vchodom a objala ma. Zobrala mi kufor, a keď sme boli dnu, premerala si ma od hlavy po päty. Zhíkla, keď videla moje rany.
"Čo sa ti stalo?"
"Ale nič," mávla som rukou. "Išla som dolu schodmi a padla som. Asi som si niečo zlomila, ale všetko ostatné je v poriadku." Mama ma zas objala a potom odišla do kuchyne.
Zvalila som sa na gauč a zatvorila som oči. Som rada, že som doma? Nebola som si tým úplne istá.