NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 5.

Žeby to bol Mr. G? Prebleslo mi hlavou. "Vitajte, slečna Norbiská" usmial sa a roztvoril náruč. Fajn. Mr.G to nie je. Je to Slovák. Pôsobil tak falošne a nepríjemne, že som nepovedala ani slovo. "Poďte, posaďte sa." dodal a ukázal na sedačku v kúte miestnosti. S obavami som pristúpila a sadla som si. Pozrel na mňa a na moju ruku. "Čo sa vám stalo?" spýtal sa a vzal mi poranenú ruku. "Spôsobil vám to môj šofér, však? Ja ho zabijem." rozprával rýchlo. Posledné dve slová povedal tak rozhodne, že by som mu to snáď aj uverila. "Nie, nie. Môžem za to sama. Spadla som." zaklamala som. Nemala som v pláne pripraviť niekoho o život. "Ukážte, pomôžem vám." dodal už mierne pokojnejším tónom a vstal. Zamieril si to do vedľajšej miestnosti. Keď sa vrátil, držal v ruke octanovú masť, bandáž a nejaké lieky. Ruku mi ošetril a podal lieky so slovami: "Proti bolesti." Neverila som mu a radšej som ich odmietla. Pre istotu. Zasmial sa a lieky vrátil späť do krabičky, ktorú pohodil len tak na sedačku vedľa mňa. Sadol si na svoju stoličku a pozeral na mňa. Po chvíli prehovoril.
"Vy ste volali políciu. Je to tak? A nevravel vám snáď Pán G., aby ste to nerobili? Naša spoločnosť nemá rada, keď o nej vie veľa ľudí. Snažíme sa ju zatajovať. Pracujeme s ľuďmi, ktorí majú radi svoje súkromie. Preto nepoužívame ich skutočné mená, ani ich osobné údaje. A presne vy ste ten typ človeka, aký nám chýba. Ste sebavedomá, odvážna a usilovná. Už dlho si vás preverujeme. Vieme o vás všetko. Prvé aj posledné. Nechcem vás nijako vydesiť, ani vydierať, to v žiadnom prípade. Ale keďže ste sa voči nám zachovali nesprávne, neostáva vám nič iné, iba sa k nám pridať." ukončil svoj preslov dramatickým gestom. "A čo ak nechcem?" ohradzovala som sa. Nemala som v náplni života účasť v nejakom "spoločenstve". Po mojich slovách sa muž prudko postavil a namieril si to ku mne. Keď bol už až moc blízko, naklonila som sa dozadu. Bála som sa ho. V jeho očiach sa značil hnev a zúrivosť. Nahol sa ku mne a zdrapol mi poranené zápästie. Tvár mi skrivilo od bolesti. "Zomriete." zašepkal mi do ucha. Stuhla som. Telo mi oblial pot. Zatočila sa mi hlava. "A-ale.. ja.. nechcem." vykoktala som zo seba. "Nechcete zomrieť?" Povedal a zasmial sa.

Vyhrážal sa mi smrťou! Toto už polícia nesmie nechať len tak. Pravou rukou som nahmatala telefón a bez toho, aby som sa naň pozrela som zadala rýchlu voľbu. Mala som na nej poručíka Meyera. Šéf, alias blonďáčik, postával chrbtom ku mne a nalieval si niečo na pitie. Rýchlo som sa snažila vytočiť číslo na poručíka, no pri mojom šťastí a nešímikovnosti mi mobil spadol na zem. Ozvala sa iba rana na celú miestnosť. Šéf sa strhol a otočil. Stuhla som. Ak zistí, že som sa znova pokúsila zavolať políciu, je po mne. Kráčal ku mne, zdvihol telefón, pozrel naň, potom na mňa. Usmial sa a vzápätí hodil mobil celou silou o stenu za mnou. Poskočila som. Skôr než som sa stihla spamätať, už ma tiahli do inej miestnosti. Tentokrát to už bolo násilnejšie. Vzpierala som sa, no čím viac som odporovala, tým silnejší muži boli. Ťahali ma snáď celú večnosť. Zrazu zastavili a otvorili nejaké kovové dvere. Hodili ma dnu a zavreli. Bola tam tma a zima. Strach ma neopúšťal, tak som len sedela. Pritiahla som si kolená k hrudi, hlavu si zložila na kolená a plakala som. Plakala som potichu a dlho. Až kým sa neotvorili dvere. Svetlo mi vrazilo do očí a na chvíľu ma oslepilo. Keď sa mi podarilo aspoň trochu zaostriť, uvidela som siluetu muža, stojacu vo dverách. "Konečně se potkáváme." prehovoril. Jeho hlas bol... pokojný. Taký jemný, pekný. No aj napriek tomu som sa ho bála. Nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. "Vstaň." povedal po chvíľke a podal mi ruku. Nevidela som mu do tváre. Myslím, že to bol zámer. Chytila som mu ruku a pomohol mi vstať. "Nechtěl sem, aby to zašlo až takhle daleko. Myslel sem, že budeš víc spolupracovat. Nejsi přece hloupá, že ne?" hovoril potichu a jemne. Neviem prečo, ale cítila som sa bezpečne, keď stál vedľa mňa. No vedela som, že mu nemôžem dôverovať. To on ma do toho všetkého zatiahol. Áno, bol to Pán G. Snažila som sa rozoznať jeho tvár, no márne. Nevidela som vôbec nič, iba jeho siluetu. "Odpočiň si. Brzo se uslyšíme." povedal a odišiel. Zasa som ostala sama, v tme, v chlade. Cítila som, že sedím na dlaždiciach. Žeby kúpeľňa? Asi. Ľahla som si na studenú zem a privrela oči. Asi som zaspala, pretože ma zobudilo škrípanie tých istých kovových dverí. Tentokrát to bola žena. Predstavila sa ako 194. Dala mi vodu, niečo na jedenie a previazala mi ruku. Cítila som sa slabá. Pravdepodobne som na tej chladnej zemi prechladla. Super. Väznená a navyše chorá. A o týždeň mi mala začať škola. To ten rok fakt super začína.

Žena ma viedla po dlhej chodbe. Vonku bola už tma. "Kam ideme?" odvážila som sa spýtať po asi 2 minútach chodenia po budove. "Dostaneš číslo. Pán G. si tě nechá na zkušební dobu. Budeš dělat to, co ti řekne." vysvetľovala. Nepáčilo sa mi to. "O čo ide? Čo budem musieť robiť?" zistila som, že on vážne neberie NIE ako odpoveď. Nemalo cenu sa vzpierať. "Neboj se, nic podřadnýho." uchechtla sa 194 a zaklopala na dvere. Nečakala na odpoveď a hneď vošla. Bola to šatňa. Všade boli rifle a čierne mikiny. Chvíľu sa hrabala medzi vešiakmi a potom mi podala veci, ktoré by mi mohli byť dobré. Ukázala na kabínku so závesom. "Máš 10 minut. Zkulturni se. Budu čekat před dveřmi." dodala a odišla. Nadýchla som sa, rozhliadla som sa po izbe a hľadala niečo podozrivé. Zaliezla som do kabínky, prezliekla som sa a namaľovala som sa make-upom, ktorý ležal na zemi pred veľkým zrkadlom. Keď som vyzerala jakš takš k svetu, vyšla som zo šatne. 194 sa rozprávala kúsok ďalej s nejakým mužom. Keď ma zbadala, rozlúčila sa s ním a išla ku mne. "Fajn. Můžem?" spýtala sa a premerala si ma od hlavy až po päty.

Výťahom sme sa zviezli do suterénu. Mala som horúčku. Škriabalo ma v krku a bolela ma hlava, ktorá sa mi navyše aj krútila. Sotva som stála na nohách. 194 si toho všimla. "Pojď, sedni si." povedala a prisunula mi stoličku, ktorá len tak ležala v strede chody. Sadla som si a v momente mi ostalo zle. Začala som kašlať a nevedela som prestať. Žena zavolala pomoc. Prišli dvaja muži (asi sbskári) a pomohli mi na nohy. Jeden ma podopieral a pomáhal mi chodiť, druhý išiel pred nami. Cítila som, ako pomaly strácam vedomie. Pamätám si len, ako ma jeden z nich vzal na ruky. Potom som zaspala, respektíve odpadla.