NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 10

Keď som sa prebrala, všetko ma bolelo. Všade bola tma, no cítila som, ako mi po tvári steká pramienok krvy. Snažila som sa spamätať a pozbierať sa. Posadila som sa a kolená si pritiahla k hlave. Potichu som začala plakať a premýšľala som, čo spravím ďalej. Z myšlienok ma vytrhlo vŕzganie dverí. V momente som stuhla. Zodvihla som svoju hlavu a pozrela smerom k zdroju svetla, ktoré zrazu zalialo miestnosť. Stál tam muž. Vysoký, tučný, hnedé vlasy a potetovaná ruka. Vyzeral ako bodyguard. Išla z neho hrôza. Podišiel ku mne a pomohol mi vstať. Chytil ma pod rameno a tiahol dlhou chodbou do miestnosti, kde som sa prvý raz prebrala. Bola nasiaknutá strachom a bolesťou. Ktovie koľko ľudí tu už trpelo? Hlavou sa mi hnala búrka myšlienok a nekonečných otázok. Chcela som vrátiť čas. Späť do minulosti, kedy sme sa s Danou naháňali po dvore a hádzali si loptu. Daniela... ktovie čo s ňou je. Pri tejto myšlienke sa mi do očí tlačili slzy, no udržala som to v sebe. Po chvíli totiž do miestnosti vtrhli dvaja muži a žena. Tentokrát boli ozbrojení. Bála som sa. Ešte nikdy som nebola v blízkosti dvoch agresívnych a navyše ozbrojených ľudí. Žena zbraň nemala. Bola štíhla, stredného veku. Mala oblečený nohavicový kostým a vlasy zopnuté do drdolu. Pôsobila na mňa tak pôvabne, milo ale vzbudzovala rešpekt. Nemala som silu sa na čokoľvek pýtať. Žena sa iba usmiala a mužom naznačila, aby ma vzali. Podišli ku mne, jeden išiel za mnou, druhý vedľa mňa. Vyšli sme von z budovy. Pršalo, dosť silno. Prechádzali sme cez rozľahlé parkovisko až k dodávke. Tú som už videla viackrát. Na chvíľu som uvidela svoj odraz v okne. Mala som kruhy pod očami a cez ľavé oko monokel. Pery som mala dotrhané a škrabanec na pravom líci. Oblečenie dotrhané a špinavé. Na pravom ramene som si našla hlboký krvácajúci škrabanec. Ten pohľad mi zostal navždy zarytý v pamäti. Keď sa dvere dodávky otvorili, videla som niečo strašné. Ležala tam Daniela. Celá dobitá, v bezvedomí. "Daniela!" skríkla som. Nič. Neozývala sa. Muž, ktorý stál za mnou sa začal smiať a hodil ma dnu. Keď zavrel dvere, zdvihla som Daninu hlavu a položila som si ju do lona. "Pane bože, čo ti to tí hajzli spravili Danka?" plakala som a hladila som Danu po vlasoch. Mala ich od krvi. Pravdepodobne jej rozbili hlavu. Tvár mala bledú, podobne zničenú a zbitú ako ja. Prezerala som si ju od hlavy až po päty, keď sa prebrala. Od radosti mi vyhŕkli slzy. Keď sa posadila a uvidela ma, objali sme sa tak silno, že sme sa takmer rozmačkali. Nevnímala som ostrú bolesť pravdepodobne zlomeného rebra. Konečne som držala Danielu v objatí. Zrazu som sa cítila bezpečnejšie. No to len do momentu, kedy sa znovu otvorili dvere. Pribehol muž a vytiahol nás von. Stále pršalo. Možno dokonca viac ako predtým. Studené kvapky dažďa mi dopadali na rany a zmývali mi špinu z tela. Podišla som k Danke a chytila som ju za ruku. Stisli sme si ich a dodávali sme si tak odvahu. Stáli sme uprostred cesty niekde mimo mesta. Pred nami dvaja muži so zbraňami. Srdce mi bilo ako o závod. Vyzeralo to, akoby sme na niekoho čakali. Zrazu som počula buchnutie dverí od dodávky a následne kroky za mnou. Neotáčala som sa. Cítila som, akoby ma niekto skenoval pohľadom. Keď som sa pozrela na Danielu, muži pred nami vytiahli zbrane. Trhlo nás. Po lícach mi začali stekať slzy a Daniele tiež. Triasla som sa či už od zimy, alebo od strachu. Vedela som, že toto je môj koniec. "Víte toho až příliš... je mi to líto." povedal jeden z mužov a obaja na nás namierili svoje zbrane. Rozplakala som sa ešte väčšmi a ešte silnejšie som Dane zovrela ruku. Zavrela som oči. Chcela som to mať už za sebou. Pred zrakom sa mi premietali rôzne spomienky. Rodina, kamaráti, škola... Doteraz som nikdy neverila na to, že pred smrťou človek vidí ako sa mu premieta celý život pred očami. No teraz sa to dialo mne. A Daniele tiež.

Z dlhého myšlienkového blúznenia ma vytrhol zvuk škrípajúcich gúm. Otvorila som oči a videla som, ako sa na nás rúti auto. Muži sa zľakli a otočili sa. Vzápätí vypálili do neznámeho auta pár rán, no ono sa aj naďalej rútilo k nám plnou rýchlosťou. Stáli sme tam ako prikované. Nevedela som, čo sa v tom momente dialo. Až kým to auto nenapálilo v plnej rýchlosti do jedného z mužov. Toho to odhodilo asi tri metre do vzduchu a napokon dopadol na zem. Auto zastavilo a vystúpil z neho muž. Cez tvár mal šatku a na hlave šiltovku. Jeho postava mi ale bola nesmierne povedomá. Vedela som, že už som ho niekedy videla. No tvár mi bola neznáma. "Okamžitě je pusť ty zmrde!" zakričal náš 'záchranca'. Sekundu na to mi to došlo. Ten hlas... bol to ON! Civela som naňho ako na zjavenie. Pozrel na mňa a vzápetí hneď na muža, ktorého svojim autom nezrazil. Ten nezaháľal a schytil Danielu. K hlave jej priložil zbraň a začal ju pridúsať lakťom. Zatmelo sa mi pred očami a podlomili sa mi kolená. Daniela kričala a plakala. Snažila sa dostať zo zajatia neznámeho únoscu. No on bol silnejší. Pomaly som padala k zemi, no niekto ma zachytil. Bol to On. "No tak, nepadej. Prober se!" hovoril ku mne. Hneď som precitla a vrátila sa do diania. Pomohol mi na nohy, no aj keď som stála na vlastných, podopieral ma, aby som znova nespadla. "Pusť ji!" kričal po tom, ktorý držal Danielu. "Ani náhodou! Ty dvě toho vědí hodně!" zvrieskol muž. To čo sa stalo potom... bol najhorší moment môjho skurveného života. Muž nabil zbraň a zamieril Daniele na hlavu. Padol prvý výstrel. "Nieeee!" zakričala som a začala som hystericky plakať. O chvíľu muž namieril zbraň aj na mňa. Už som bola zmierená s mojím koncom. No vtom ma On od seba odhodil. Spadla som na zem. Zaznel druhý výstrel. Obzrela som sa okolo seba a uvidela som, ako Jeho telo padá k zemi. V diaľke som už počula sirény policajtov. Znovu som sa obzrela a videla som, ako si muž prikladá k hlave svoju zbraň. S otvorenými ústami a zatajeným dychom som sledovala, ako stláča spúšť. Padol tretí výstrel. Jeho telo sa zosunulo a spadlo tesne vedľa toho Danielinho. Pozbierala som sa a bežala som k nej. Keď som ju videla... plakala som. Spadla som na kolená vedľa nej. Vzala som si ju do náručia a objala tak silno... "Mrzí ma to... mrzí ma to. Prepáč." šepkala som jej do ucha. Odpovedi som sa nedočkala. Držala som v náručí mŕtve telo mojej najlepšej kamarátky. Pred očami sa mi premietalo toľko spomienok... z premýšľania ma vytrhol hlas záchranára. Pomohol mi vstať a odviedol ma do sanitky. Ošetrili mi rany a povedali, že musím ísť do nemocnice. V diaľke som pozorovala, ako telá nakladajú do pohrebného auta. Keď nakladali Jeho telo, vstala som a rozbehla som sa k nemu. Poprosila som pracovníkov pohrebnej služby, či by mi neodokrili Jeho pozostatky. Vyhoveli mi a odstúpili. Pozerala som naňho, no neodvážila som sa odokryť mu tvár. Položila som mu ruku na líce a znova som sa rozplakala. Nakoniec som sa k nemu naklonila a šepla mu do ucha: "Ďakujem..." Zachránil mi život a obetoval pri tom svoj vlastný. Krivdila som mu, keď som o ňom tvrdila, že patrí k Echelonu. Za všetko som mohla ja... Po asi dvoch minútach mi pracovníci pohrebnej služby povedali, aby som odstúpila, že vraj už musia ísť. "Sľúbte mi jednu vec. Jeho tvár... zostane zahalená." povedala som vlastne rozkazom. Obaja iba prikývli. Zaželali mi úprimnú sústrasť a odišli. Prišla som späť k sanitke a odviezli ma do nemocnice.

Od pohrebu je to už niekoľko rokov. Stále chodím na Danielin hrob vymieňať kvety. Jeho hrob zostal anonymný. Nikto nevie, kde je. Ja som sa vrátila na Slovensko. Našla som si úžasného muža a narodili sa nám dve krásne deti. Spomienky z minulosti na mne nechali trvalé následky. Každú noc sa mi snívajú nočné mory z toho osudného dňa. A vždy tam príde On... vždy mi zachráni život za cenu toho svojho. A nikdy mu za to nestihnem dostatočne poďakovať.

Doteraz však neviem, kto je to Mr. G. Jeho meno mi zostalo zatajené, jeho identita neodhalená...

Je to hrdina, ktorý bude navždy nepoznaný.