NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 7.

Konečne sa odo mňa odtiahol. Stále som stála stuhnutá ako kameň. Držal ma za plecia a pomaly ich začal stláčať. Bolo mi to čím ďalej tým viac nepríjemné. "Prosím. Neopouštěj mě. Já tě potřebuji." hovoril a pomaly zvyšoval hlas. Tieto slová sa mi vryli do pamäti a zneli mi v hlave ako zvon. Potrebuje ma? A na čo?! "Čo? O čom to hovoríš?" nechápavo som mu hľadela do tváre. Do prázdnej tváre. Akoby som sa rozprávala s tmou, prázdnotou. Ale predsa to bol človek. "Jak to myslím?! Vím o tobě všechno! Úplně vše, rozumíš?! Vím toho o tobě víc, než ty sama. A vím taky to, že sem se do tebe zamiloval!" začal kričať. Bol rozrušený. No pri poslednej vete stíchol. Zostali sme tam len tak stáť. Asi dva metre od seba. Stále som mu nevidela do tváre. "Řekni něco. Cokoliv." prosil. Nevedela som, čo povedať. Nebola som doňho zamilovaná. Nepoznala som ho. Uniesol ma, bil ma, prenasledoval ma už dlhé roky. Prečo si myslel, že sa doňho zamilujem po jednej vete? "Čo ti mám na to povedať? Nepoznám ťa. Veď ani neviem ako vyzeráš!" začala som. "No jasně. Všechny zajímá jenom obličej. Myslel jsem si, že ty budeš jiná." zosmutnel. "Iná?! Aká iná?! Uniesol si ma! Dal si mi facku! Zaobchádzal si so mnou ako s handrou.. aká by som mala byť?!" už som to nevydržala. Kričala som a popri tom som plakala. Doľahlo to na mňa. Všetko naraz. "Jo.. přiznávám.. udělal jsem pár chyb. Ale omluvil jsem se ti. Tak co ještě chceš?" už začal kričať aj on. "Pusti ma. Daj mi pokoj!" povedala som už potichšie medzi slzy. "Nemůžu. Potřebuji tě!" povedal zúfalo a urobil pár krokov ku mne. Cúvla som. Nechcela som to zažiť znova. Tie jeho dotyky ma mrazili. Nechcela som si priznať, že by sa mi to páčilo. "A čo ostatné dievčatá? Prečo nemiluješ tie?" spýtala som sa drzo. No potrebovala som si to v hlave usporiadať. "Žádná z nich není jako ty. Slouží mi, jsou moc hezké, jenomže žádná není jako ty." upokojoval sa. Medzi slovami robil pauzy. Myslel to vážne. Ale aj ja. Nechcela som tam stráviť už ani minútu. "Ale jestli chceš... můžeš jít." dodal po menšej chvíli ticha a otočil sa. "Pusťte ji." povedal prísne do vysielačky a podišiel k stolu. Za mnou sa otvorili dvere. Do miestnosti vnikol kúsok svetla. Žiara lampy mu osvetľovala chrbát. To bolo prvý raz, čo ma vôbec nezaujímal jeho výzor. Jediné, čo som chcela vedieť, bolo ako sa cíti. Nad čím premýšľa. "Prepáč." povedala som naposledy a odišla som.

O TÝŽDEŇ: (ON-Mr.G)
Sedela som doma na gauči a pozerala telku. Odkedy som odtiaľ odišla som mávala nočné mory, no nijak inak som s NÍM v kontakte nebola. Nepísal mi, nevolal. Akoby sa nič predtým nestalo.

Jedného dňa som išla domov zo školy, keď som pred bytom zbadala balík. Stuhla som. Vzala som ho a rýchlo som vošla dnu. Na nič som nečakala, hneď som ho otvorila. Boli tam fotky. Zasa. Moje detstvo až do teraz. A najnovšie fotky boli odfotené dnes pred mojou školou. Tu už prestávalo všetko. Rozhodla som sa MU napísať.

Rozhovor na Twittery:
F: Čo to má zasa znamenať?!
G: Co? O čem mluvíš?
F: Nehraj to na mňa! Daj mi už pokoj!
G: Řekneš mi, prosim tě, o čem je řeč?
F: No predsa o tých fotkách! Našla som pred bytom ďalší balík s mojimi fotkami z detstva. Ako mi to vysvetlíš?!
G: Poslouchej.. Já o žádných fotkách nic nevím. A je na nich něco konkrétního?
F: Zo zadnej strany je napísané 01:23. Čo to má znamenať?
G: Okamžitě se zamkni! Nevycházej z domu! Pošlu ti tam někoho!
F: Čo sa deje? O čo ide?!
G: Pošlu ti moje číslo, zavoláš mi. HNED! Jasný?!
F: Okej okej ale chcem vedieť, o čo tu vlastne ide.. začínam sa báť.
G: Jo... máš se čeho bát.

Urobila som, ako mi povedal. Zamkla som sa a hneď, ako mi prišlo jeho číslo som mu zavolala. Vysvetlil mi, že on s tými fotkami nemá nič spoločné, že sa všetko môže iná spoločnosť. Ich konkurencia. Hovoria si Echelon. Dozvedeli sa, že mám niečo spoločné s NÍM, tak ma začali prenasledovať, zastrašovať. ON mi však vysvetlil, že sa ich nemám báť, vraj sú neškodní. Napokon mi povedal všetko o JEHO spoločnosti. Volala sa Survival. Verbovali náhodných ľudí, ktorí boli závislí na hociakej sociálnej sieti. Team hackerov sa im nabúral na účet a zistil všetky osobné údaje. Napokon sa im podarilo ich zmanipulovať a prinútiť, aby sa vzdali závislosti na sociálnych sieťach. Survival sa snažil zabrániť tomu, aby svet ovládli technológie. Echelon bol pravý opak. Nabádal ľudí, aby používali nové technológie čo najviac. Survival potreboval do svojho teamu humánneho človeka. A keďže ja študujem medicínu a na twittery mám napísané, že pracujem ako dobrovoľníčka v nemocniciach, vybrali si mňa. To sa Echelonu nepáčilo, tak sa ma snažil od NEHO odlákať, odpútať pozornosť. Úspešne...

ASI O DVA TÝŽDNE:
Bola som si zabehať, vyčistiť hlavu. Po ceste domov som sa ešte stavila kúpiť si niečo na večeru. Čakala ma dlhá noc, príprava na seminárku. Cez víkend som ju musela mať hotovú. A keďže bol piatok a ja som veľmi pracovitý človek, stihla som ju dokončiť do 01:00. Hrdá sama na seba som sa išla osprchovať. Keď som vychádzala zo sprchy mi zazvonil telefón. Pozrela som sa na hodiny. 01:23. Začala som sa báť a telefón som radšej nedvíhala. Keď dozvonil, neprešla ani minúta a volal znovu. Rozhodla som sa, že to zodvihnem. "Haló?" povedala som. Hlas sa mi triasol a bolo v ňom počuť obavy. "Fredie! Nerob nič čo ti povedia! Nehľadaj ma!" ozval sa zúfalý ženský hlas. Daniela! "Dana! Daniela! Čo sa stalo?! Si v poriadku?! Daniela!" kričala som do telefóna. Už sa mi neozvala. Počula som, ako niekoho mlátia a následne ten dotyčný padá k zemi. Rukou som si prikryla ústa a potichu som sa rozplakala. Čo tí hajzli urobili mojej kamarátke?!, znelo mi v hlave. "Jestli ji chceš vidět živou, uděláš přesně to, co ti řeknu. Jasný?!" ozval sa po chvíli mužský hlas. "Dobre.." precedila som takmer nepočute medzi zubami. "Hodná holka. Zítra touhle dobou ti přijde první úkol. Už se těším." dodal sarkasticky a zložil. Zosypala som sa. Sedela som na zemi a plakala. Bála som sa o Danielu. O jej život. "Čo to bude za úlohy? A čo ak ich nebudem schopná dokončiť?" panikárila som a v hlave som myslela na to najhoršie...