NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 4.

ĎALŠÍ DEŇ RÁNO, 01:23:
Zvonil mi telefón. Zaspala som asi o pol noci, takže to pre mňa bol nepríjemný budíček. Kto by to tak mohol byť? Žeby Dana? Pochybujem... tá chodí spať so sliepkami. Neochotne som vstala z postele a šla zdvihnúť ten neprestajne drnčiaci telefón.

Rozhovor:
F-ja. N-neznáme číslo.

F: "Prosím?" povedala som rozospatým hlasom.
N: "Tos neměla dělat, holčičko." zaznelo z ticha. Tieto slová ma obliali ako studená voda. Mr. G?!
F: "Kto je tam?" spýtala som sa podráždene, no zároveň ustráchane.
N: "Teď už nemáš na výběr. Buď to se k nám přidáš, nebo se ti stane něco špatnýho. Rozumíš?" pri poslednom slove zvýšil hlas tak, že som až poskočila.
F: "A čo ak nie?" snažila som sa zahrať odvážnu. Nešlo mi to. Bála som sa.
N: "Hahahahah. Budeš toho do konce života litovat." povedal neznámy hlas do telefónu a položil.

"Čo to malo znamenať? A odkiaľ má moje číslo?!" iba tieto dve vety mi v hlave narobili dosť veľký chaos. Išla som sa osprchovať a znova spať. No zaspala som veľmi neskoro.

NESKÔR V TO "RÁNO":
(13:00)
Vďaka mojej dochviľnosti som sa naučila aj vstávať o celých hodinách. "Fajn. 13:00. Za hodinu sa mám pridať do nejakej sekty a ja som zrovna vstala." rozprávala som sa sama so sebou. Áno, až taký introvert som. Výnimočne som dnes porušila rannú rutinu a išla som sa najskôr naraňajkovať. Veď som sa sprchovala v noci. Nahádzala som do seba rýchle raňajky, ak sa to dá nazvať raňajky... skôr obed, prezliekla som sa a išla som na autobus, nech som presná. Karlov most bol od môjho bytu vzdialený asi 20 minút autobusom. Mala som dosť času na premýšľanie. Ten zvláštny pocit strachu a zvedavosti sa stupňoval každým pribúdajúcim metrom. Čím bližšie som bola k cieľu, tým viac som sa chcela otočiť a ísť domov. No niečo vo mne miluje adrenalín.

14:00, Karlov most
Prišla som zasa načas. Na moste bolo viac ľudí ako na námestí. Hnus. Každý ma sledoval, každý sa mi vysmieval, každý ma s každým ohováral. Áno, hovorí sa tomu paranoia. Stála som na tom istom mieste ako prvý raz. No teraz som bola otočená smerom do davu. Nech mi nič neunikne. Prišla žena. Tá istá. "Poď so mnou." povedala a zahľadela sa mi do očí. Jej pohľad mrazil. Bol plný strachu, nenávisti, ale aj súcitu a lásky. Čo jej ten záhadný muž urobil? Urobí to aj mne? Nechcem byť ako ona. Vymazaná zo sveta, s číslom vytetovaným na kľúčnej kosti. "A čo ak nechcem?" povedala som a cúvla som až k múru mosta. Žena sa iba zašklebila a otočila sa. Nadýchla som sa a šla som za ňou. Kráčala rýchlym tempom. Celý čas som ju sledovala. Bola krásna. Dlhé blond vlasy mala zviazané do copu, oblečené mala rifle, ktoré jej krásne tvarovali vyšportovanú postavu a čiernu mikinu. Divila som sa, že jej nie je teplo. Alebo niečo skrýva?

Kráčali sme uličkami mesta asi 10 minút. Zrazu sa žena zastavila a otočila ku mne. "Tu počkaj." povedala a ukázala na lavičku pri ceste. Iba som prikývla na znak súhlasu a vybrala som sa smerom k lavičke. Sedela som strnutá, nervózna a zvedavá. Plná očakávania a adrenalinu. Čo sa stane?

Po asi 5 minútach sedenia prišlo auto. Čierne so zatmavenými sklami. Stiahlo sa okienko na strane šoféra. Sedel tam muž. Asi 30 rokov, čierne vlasy, slnečné okuliare. Pozrel na mňa a kývol. Naznačoval, aby som nastúpila. Postavila som sa a pomaly som šla k autu. No zrazu som zamrzla. Nechcela som. Bála som sa. "Čo to sakra robím?" znelo mi v hlave. Záporne som pokrútila hlavou a cúvla som o pár krokov dozadu. Na nič iné som sa nezmohla. Chlap si vzdychol a neochotne vystúpil z auta. Rýchlym krokom sa pohyboval smerom ku mne. Ja som tam len stála ako prikovaná, pripravená utiecť. Pri mojej výške 168 cm, bol ako obor. Merial minimálne 190cm. Ťažkými krokmi prišiel až ku mne a chytil ma za zápästie. Ťahal ma smerom k autu. Nebolo to násilné ťahanie. Vzbudzovalo rešpekt, ale nechcel mi ublížiť. Otvoril zadné dvere a sotil ma do auta. Buchla som si pri tom ruku a zasyčala som od bolesti. Celú cestu som pozorovala muža a kládla mu rôzne otázky typu: "Kam ideme? Kto ste? Ako sa dostanem domov? Čo sa so mnou stane?" No na žiadnu z nich neodpovedal. Neviezli sme sa dlho. Možno 5 minút, možno 10. Vystúpili sme pred nejakou vysokou budovou. Vyzerala opustene. Teda aspoň zvonka. Držala som si narazené zápästie a vošla som dnu. Preglgla som. Nemý muž, ako som ho stihla nazvať, bol celý čas za mnou. Cítila som na sebe jeho pohľad. Privádzal mi husiu kožu. Budova, v ktorej sme sa nachádzali bola vo vnútri vymaľovaná na bielo. Po stranách boli výťahy, no fungoval iba jeden. Popri stenách boli sedačky a konferenčné stolíky. Vyzeralo to tak, že si ju jej nový majiteľ zariadil sám. Zo svojich peňazí. Výťahom sme sa vyviezli na najvyššie poschodie. Posadil ma na stoličku vedľa dverí, na ktorých bolo napísané Šéf. Netušila som kde sa nachádzam, čo tam budem robiť, ani kto bol ten šéf. Ale jedno som vedela. Tá ruka ma skurvene bolela.

Po chvíli čakania sa otvorili dvere. Vyšla z nich milá pani. Staršia ako tamtá 187. S úsmevom na tvári ma vzala a zaviedla dnu. Zatvorila za nami dvere. Stála som uprostred kancelárie. Veľké francúzske okno dodávalo miestnosti svetlo. Pred oknom bol písací stôl a otáčavá stolička. Na stole pár spisov s číslami od 1 do 220. Stále som stála ako prikovaná, aj keď do miestnosti vošiel muž. Stredná postava, asi 180cm, blond vlasy. Žeby to bol Mr. G?