NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 9

Rýchlym krokom som sa uberala na miesto, kde malo byť údajne to auto. Po lícach mi stekali slzy. No vedela som, že musím zostať silná. Kvôli Daniele, kvôli sebe... Kvôli nemu. Keď som prišla na dohodnuté miesto, auto tam skutočne stálo. Bolo celé čierne a na kapote malo nasprejovaný znak Echelonu. Zatmavené sklá boli celé popraskané a chýbali mu kolesá. "Zvláštne, ako ho sem dostali?" vravela som si viac-menej pre seba. Opatrne som otvorila dvere na strane spolujazdca. Skutočne, pod sedačkou bol telefón. Netrvalo dlho, kým zazvonil.

E: "Máš peníze?" ozval sa, mne už dosť známy, mužský hlas.
F: "Áno." odpovedala som a pozrela som sa na tašku, ktorú som pevne zvierala v ľavej ruke.
E: "Polož je na sedačku v autě a odejdi." prehlásil hovorca Echelonu.
F: "Moment, a čo Daniela?" zaváhala som.
E: "Udělej co říkám a nic se ji nestane." zvýšil tón.
Váhala som, no napokon som urobila to, čo mi povedal. Hneď čo počul buchnutie dvier od auta, zložil.

Otočila som sa a odišla som. Bola som zmätená, vystrašená a unavená. Tak moc unavená...

Keď som prišla domov, ihneď som volala Jemu. Vysvetlila som mu úplne všetko do detailov. Počúval. Počúval aj to, keď som mu s hysterickým plačom hovorila, ako moc mi na Daniele záleží. Počúval aj to, ako som mu zo zúfalstva nadávala, že nebyť jeho, nič sa nestane. Počúval všetko. Nechápala som prečo, no v tom čase mi to bolo jedno. Nemala som nikoho. Bola som totálne na dne.

DRUHÝ DEŇ:

Zasa som nespala celú noc. Už to je tretia v poradí. "Musím už konečne niečo podniknúť. Nemôžem Danielu nechať len tak. Ktovie, čo s ňou je." vravela som si nahlas. Bolo pre mňa zbytočné držať myšlienky v sebe. Všetko, čo som vyslovila nahlas som si zapamätala väčšmi ako to, čo som si nechala pre seba. Bola som odhodlaná urobiť čokoľvek. Všetko to je moja vina. Nebyť mňa a mojej závislosti na Twitteri, nič z tohto by sa nestalo. Daniela by bola v bezpečí doma. Ja by som spokojne chodila do školy... Všetko by bolo fajn.

Po pár hodinách bezúspešného prehľadávania internetu a telefonovania s Ním, políciou a rôznymi spoločnosťami ohľadom spravodlivosti a bezpečnosti na internete som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť na Karláč. Trochu si pripomenúť, čo sa vlastne stalo. Keď som si krátila cestu cez jednu bočnú uličku, uvidela som známu postavu. Bol to ten muž, ktorý ma dotiahol k Nemu. Niečo mi nesedelo. Bol mi otočený chrbtom a s niekým sa rozprával. Toho druhého som nepoznala. Zastavila som a schovala som sa za smetiak. Pripadala som si ako zvedavé decko, ktoré špehuje susedov, ale bolo mi to fakt jedno. Môj jediný cieľ bol zachrániť Danielu. Aj keby som za to mala položiť vlastný život. Môj myšlienkový pochod prerušil šok. Keď sa muž otočil, videla som niečo, čo ma dostalo na lopatky. Mal na sebe mikinu Echelonu. Zastavil sa mi dych. "Takže ON mi celý čas klamal! Ide v tom s nimi!" prebleslo mi hlavou. Nemohla som tomu uveriť. Aj keď som nevidela Jeho v tej mikine, niečo vo mne Mu už nedôverovalo. Asi to nazvem paranoja. Po asi dvoch minútach sa muži pohli. Počkala som, kým zašli za roh a potom som sa vybrala za nimi. Sledovala som ich až kým nenastúpili do dodávky. Tam sa moja cesta skončila. Nádej vo mne zasa klesla na bod mrazu. Zrazu mi zazvonil mobil. Volal mi On. Nemala som chuť zdvíhať. A neurobila som tak, ani keď mi mobil zvonil už po piatykrát. Sadla som si na obrubník a ticho som plakala. Bola som tak blízko. Vtom mi zavibroval mobil. Vstala som a chystala som sa domov. Otočila som sa chrbtom k ceste, aby mi nesvietilo slnko do displayu a odomkla mobil. SMSka od Neho: "OTOČ SE A UTÍKEJ! HNED!" zamrazilo ma. Keď som sa otočila uvidela som dvoch vysokých mužov a spomínanú dodávku. Pamätám si už len to, ako ma tiahnu dnu a aj napriek môjmu bráneniu, kopaniu a kričaniu mi prikladajú k ústam vlhkú handru.

Prebrala som sa v tmavej miestnosti priviazaná k stoličke. Otriasla som sa a snažila si rozpomenúť na to, čo sa práve stalo. Bolela ma hlava a aj napriek snahe, som si nepamätala nič. Teda od doby, čo ma prepadli tí dvaja. Počula som ako sa otvorili dvere. Vošiel dnu nejaký cudzí muž. "Ale ale... Slečna nás chcela sledovať, hej?" zasmial sa a vrazil mi facku. Do očí sa mi nahrnuli slzy, no nič som nepovedala. Iba som naňho pozrela. "Posiela ťa on, však?" povedal ironicky a prechádzal sa popritom okolo mňa. "Idem dobrovoľne." odfrkla som. Zasmial sa. Bol otočený chrbtom. "Nemáš tu čo robiť!" zvrieskol po chvíľke a z otočky mi vrazil ďalšiu. Táto už bola natoľko silná, aby mi rozbila spodnú peru. Zasyčala som od bolesti, no odvážila som sa naňho pozrieť. "Kde je Daniela?!" zvrieskla som naňho. Zasa sa zasmial. "Tá už toho moc nevydrží." skonštatoval, akoby sa nechumelilo. "Vy hajzli!" začala som plakať a hystericky kričať. Neprestala som, ani keď sa po mne rozbehol a vpálil mi pár ďalších rán. Pár mi ich uštedril aj päsťou, tak do tváre, ako aj do chrbta. Omdlela som. Prebrala som sa na pálivý pocit, akoby ma niekto ťahal za vlasy. "Preber sa ty štetka!" kričal po mne. Príšerne ma bolela hlava, chrbát, celé telo. Ruky a nohy som mala tak silno zviazané o stoličku, že mi rezalo do živého. Keď videl, že mám dosť, odviazal ma. Vzal ma za ruku a viac-menej ma ťahal niekam po chodbe. Zasa som omdlela. Pamätám si len veľké kovové dvere a malú žiarovku visiacu zo stropu chladnej betónovej miestnosti. Hodil ma na zem a odišiel.

TAK A MÁME TU ĎALŠIU ČASŤ. POMALY, ALE ISTO SA BLÍŽIME KU KONCU. DÚFAM, ŽE SA VÁM ČASŤ PÁČILA. ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE. VIDÍME SA ZAJTRA, PRI ĎALŠEJ ČASTI.  <3 <3

vsuvka autora: Kto nevie, aký znak je Echelon, dajte si do googlu 30STM a je to taký ten pofidérny trojuhoľník. :)