NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 6.

Prebrala som sa na gauči, prikrytá dekou v nejakej divnej miestnosti s telkou. Keď som sa mierne spamätala, posadila som sa. Vedľa gauča boli lieky s pohárom vody a nejaký papierik s nápisom: "Dej si, až se probereš. Měli by ti pomoct postavit se znova na nohy. S pozdravem, Mr. G." Chvíľu som váhala, no napokon som si ich vzala. Horšie to už byť predsa nemôže. Keď som dopila posledný dúšok vody, znova som si na chvíľu ľahla.

Mal pravdu. Keď som sa znova posadila, bolo mi už oveľa lepšie. Po chvíli som nazbierala odvahu a postavila som sa na nohy. Išlo to, ale pre istotu som sa stále opierala o skrinku, ktorá sa tiahla pozdĺž celej miestnosti. Architekt asi dbal na jednoduchosť, pomyslela som si. Keď som sa dostala k dverám a nič som nepočula, odvážila som sa stlačiť kľučku a mierne ich pootvoriť. Nikde nebolo ani živej duše. Po špičkách som sa dostala až k výťahu. No začula som kroky a hlasy. Spanikárila som a hľadala som čo najjednoduchší spôsob, ako a kam sa schovať. Vošla som do prvých odomknutých dverí, na ktoré som narazila a zostala som tam, až kým ľudia, pred ktorými som sa schovávala, neprešli. Keď som už nič podozrivé nepočula, privolala som si výťah. Modlila som sa, aby bol prázdny. Na moje prekvapenie, bol. Rozmýšľala som, na aké poschodie mám ísť, aby som sa bez povšimnutia dostala von. Rozhodla som sa pre suterén, pretože som si spomenula na veľký svietiaci nápis EXIT, ktorý som videla, tesne predtým, než som stratila vedomie. "Pamäť mám dobrú, tam trafím." povzbudzovala som sa v duchu a roztrasenými rukami som stlačila tlačidlo SUT.

Z výťahu som vyletela ako strela. Ignorujúc závrate som sa rútila k východu a spoliehala som sa pri tom na moju GPS v hlave. Našla som to. "Je pryč!" ozvalo sa budovou. "Jak to, že pryč?!" odpovedal hlas. Už nebol tak jemný a pokojný ako predtým. Teraz v ňom bolo počuť zlosť a násilie. "Prostě zmizela!" v tejto odpovedi už bol počuť strach. Zrazu sa ozvala rana a zvuk tela dopadajúceho na zem. To bolo znamenie, že musím okamžite vypadnúť.

"Hej ty! Stůj!" oyval sa za mnou niečí hlas. Nebol to Pán G. Toho by som spoznala. Tento bol zvonivý a mierne chrapľavý. Rozutekala som sa. Bola som moc blízko na to, aby som sa teraz vzdala. Ani neviem, kde sa vo mne vtedy vzala toľká odvaha. "Říkal sem stůj!" zakričal znova a rozutekal sa aj on. Bola som rýchlejšia. Vyletela som z dverí a tie som za sebou v momente zabuchla. Podoprela som ich kameňom, aby sa zvnútra nedali otvoriť a cúvla som. "Zvládla som to... som vonku!" hovorila som viac-menej pre seba. Bola som zo seba nadšená. "Ale ne na dlouho, slečno Norbiská." ozval sa za mnou, mne dosť známy, hlas Pána G. Nestihla som sa ani otočiť a už sa mi zatmelo pred očami. Padanie môjho tela k zemi sprevádzala ostrá bolesť hlavy. Udrel ma. A vraj mi neublíži... no jasné.

"Čo s ňou urobíme?" ozval sa mužský hlas, ktorý ma aj zobudil. "Nejdřív ji naučíme, kdo je tady pán." odpoveď zaznela z vysielačky. Aj keď tentokrát som jeho hlas počula mierne roboticky, stále som ho vedela dokonale rozoznať. Taký hlas nemá nikto. A, priznávam, páčil sa mi. No tento rozhovor ma znepokojoval. Bála som sa čím ďalej tým viac.

"Kolik krát ti mám říkat, že ti nechci ublížit?" ozvalo sa, ani neviem odkiaľ. Mala som zaviazané oči. "Bolí ma hlava." povedala som ironicky. "To bylo nutné. Jak jinak by sem tě přesvědčil, aby jsi zůstala? Jsi až příliš zaujatá sebou, slečno. Musím tě naučit respektu." povedal a strelil mi facku. Nebola príliš silná, ale nebola ani nejak slabá. Každopádne som to nečakala. "Promiň já... nemůžu." ozvalo sa po chvíli a potom už som počula len buchnutie dverí. Čo to malo znamenať? Čo nemôže?!

Asi o 10 minút prišiel niekto iný. Dal mi z očí dolu šatku a bez slova odišiel. Nechápala som, čo sa deje. Po chvíli zasa vstúpil. Ten, kto mi rozviazal oči. Pomohol mi vstať, chytil ma za ruku a odviedol ma preč. Nedržal ma násilne za zápästie. Práve naopak. Viedol ma dlhou chodbou až na koniec. Boli tam dvere s nápisom NEVSTUPOVAŤ! Kancelária Pána G. Zamrazilo ma. žeby som ho už konečne uvidela? Po tele mi behal mráz. Muž otvoril dvere a nechal ma vojsť prvú. Hneď, ako som prekročila prah miestnosti, zavrel za mnou dvere. Ostala som tam stáť. Sama. Bála som sa stále viac a viac. Strach sa stal mojim jediným spoločníkom. Nebola tam úplná tma, ale šero. Ťažko by som rozoznala tvár.

Vošiel dnu cez bočné dvere. Sadol si na stoličku a pozeral na mňa. Nevidela som mu úplne do tváre. Iba črty. Podišla som bližšie. "Stůj!" povedal a vystrel pred seba ruku. Zastavila som. Uprene som naňho hľadela a snažila som sa akýmkoľvek spôsobom vyčítať, kto to je. Zrazu sa postavil a nasmeroval si to rovno ku mne. Stála som tam ako prikovaná. Keď stál už úplne blízko, natiahol ruku akoby mi išiel vraziť. Zavrela som oči a hlavu som pootočila na stranu. "Neboj se." zašepkal. "Neublížím ti." dodal a položil mi ruku na líce. Stáli sme tam len tak. Potichu. V tme. Radšej som neotvárala oči. Bála som sa, triasla som sa od zimy (akoby nie, keď som na sebe mala len tričko a nohavice) aj od strachu. "Klepeš se." povedal a chytil ma za ruky. "Počkej tady." dodal a odišiel. Snažila som sa predýchať to, čo sa stalo. Než som sa stihla spamätať bol späť. V rukách niečo niesol, no bola priveľká tma na to, aby som rozoznala, čo to je. "Obleč se." povedal a podal mi tú vec. Bola to hrubá mužská mikina cez hlavu. Iba som sa naňho nechápavo pozerala. "Neboj se, není otrávená." zasmial sa a prišiel ešte bližšie. Pomaly som si ju vzala a obliekla. Bola teplá a voňala po pánskej voňavke. Odjakživa som milovala tú vôňu. Keď som bola oblečená, podal mi ruku. Chytila som mu ju a to, čo nasledovalo, som nečakala ani vo sne. Pritiahol si ma k sebe a objal ma. V momente som sa cítila v bezpečí. Chránená. Nič sa mi nemohlo stať. Tento pocit mi tak moc chýbal, že som sa v momente rozplakala. "Neee.. ššš.. neplač.. bude to v pořádku." šepkal a hladil ma popritom po vlasoch. Nechápala som absolútne ničomu. Bola som zmätená, no po dlhom čase konečne zasa šťastná...