Premrhané farby

6. Zachráň ma

Mala šťastie, že sa dnes obloha rozhodla plakať, pretože inak by ju určite neminuli sobotňajšie práce v záhrade. Naozaj na ne nemala náladu, lebo aj napriek tomu, že bola rozhodnutá poskytnúť Finnovi inkriminovanú informáciu, stále ju nahlodávalo svedomie, ktoré jej pripomínalo, že aj navzdory krutosti je to stále jej matka.

Avšak slová, ktoré si včera vypočula, keď sa vrátili domov, jej dodali mimoriadnu odvahu. Matka ju najprv vykričala kvôli džínsovej bunde, ktorú jej Finn požičal a nakoniec začala nadávať na podmienky, ktoré jej mesto zabezpečilo pre kampaň. Nepáčilo sa jej, koľko otázok mali ľudia na jej prácu a ňu samotnú. Nikto normálny by sa nad tým ani nepozastavil, no ona nad tým dokázala s pohárom whisky presedieť aj hodinu a Sabrina s otcom ju museli počúvať, nezáležiac na vôli.

***

V rodine Braientových to bolo naopak. Finn už od rána dobiedzal do mamy, ktorá ho neustále posielala za priateľmi, pretože netušila, že jej syn žiadnych nemá. Chcel jej len pomôcť, pretože mužská ruka v dome chýbala odkedy od nich otec odišiel. Takže vlastne vždy.

Finn ho vlastne nikdy poriadne nepoznal, a tak všetko čo vedel sa musel naučiť sám. A možno práve otcova neprítomnosť spôsobila uvoľnenú morálku Izabelly, ktorá vstala niekedy o piatej poobede a bez ďalších slov či pohľadov sa z domu vytratila potichu ako myška.

Jej neprítomnosti si všimla Tanaja Braientová, jej matka, až keď sa ručičky hodín pomaly blížili k jedenástke. Vždy si vyčítala to, čo sa z jej dcéry stalo, no teraz bolo podstatné, aby sa objavila doma. Rozhodla sa, že ak sa do polhodiny neukáže, tak rozhodne pošle Finna, aby ju našiel.

Neubehlo však ani plných dvadsať minút a chlapec už kráčal smerom k centru mesta, do klubu, ktorý väčšinou okupovali jeho rovesníci. On sám sa tam párkrát ocitol, síce len ako doprovod Isabelly, ale i to sa počítalo.

Kráčal sám uprostred tmavej ulice, kde svetlo hviezd nezablúdilo, pretože búrkové mraky už od rána pokrývali oblohu. Vlastne mal šťastie, že aspoň nepršalo, čo sa však mohlo veľmi rýchlo zmeniť, a tak rozhodne pridal do kroku.

O pár metrov ďalej začul hlasnú hudbu, ktorá sa šírila z vysvietenej budovy. Neónový nápis Purpose, žiaril jasnou fialovou a posledné písmeno sa na ňom držalo zrejme už iba silou vôle. Zápach alkoholu a cigariet sa niesol už ďaleko pred ním, no ani trochou sa nevyrovnal tomu, ktorý Finnovi zaplnil dýchacie cesty po vstúpení.

Ostrý pach ho rezal v nose, ako žiletka a blikajúce svetlo ho oslepovalo každou sekundou. Jasot ľudí už takmer prehlušil dunivú hudbu, ktorá sa dominantou stane až po polnoci, keď väčšina návštevníkov podľahne alkoholu.

Znechutený chlapec sa predieral množstvom tiel, ktoré sa k sebe lepili a sporo odeté telá sa čoraz viac tlačili do jeho zorného poľa. Pomaly sa predral do zadnej časti podniku, kde sa nachádzali boxy potiahnuté nevkusnou fialovou koženkou. Pohľadom ich všetky po jednom preskenoval, až kým nezbadal červenú bundu svojej sestry.

Čím bol bližšie tým si bol istejší, že je to ona, pretože mala jedinečný hlas, ktorý by ako jej brat spoznal kdekoľvek. Sedela na kolenách nejakého kučeravého chalana, ktorý jej práve podával joint. Finn sa k nej už nestihol dostať včas, keď slastne privrela oči pod náporom dymu, ktorý jej obalil pľúca.

„Ale, ide návšteva," zaškeril sa kučeravý spoločník a jej hnedé oči, ktoré už dávno neboli jasné, naňho s ťažkosťami zaostrili.

„Čo tu ty robíš?" nenávistne vyštekla, ale potom sa sladko usmiala. Bola v úplnom delíriu a Finnick to vedel, preto na ňu nenaliehal.

„Mám zakázané nesedieť len doma?" nadvihol obočie a svojimi slovami potešil Izabellu.

„Jasné že nie, poď," ponúkla mu voľné miesto, no jej ruka neukazovala správnym smerom.

„Dáš si?" ponúkol mu chlapec fľašku čohosi a Finnom prešla vlna odporu, „mimochodom som Ryan," kučeravý chlapec priložil pery k hrdlu inej fľaše a vyvrátil hlavu k stropu.

„Nie, som tu len na chvíľu, mám tu stretnutie s jedným... známym," náročky zaváhal, pretože jeho sestra milovala tajomno a v stave, v ktorom sa nachádzala by lož nespoznala ani keby ju tresla po hlave. Žiadne stretnutie nemal, no Izabella sa ihneď chytila návnady.

„Idem s tebou," veselo zašvitorila s prísľubom a on sa najprv zatváril odmietavo, aby svoje divadielko zahral čo najpresvedčivejšie.

***

„Neseď tu tak." Z premýšľania a zízania na fialové sedačky ju vyrušil Sierrin hlas, „tvoja matka ti dovolila zostať na noc u mňa a ty sa vôbec nebavíš." Prisadla si k nej, až koženka zavŕzgala.

„To nie že sa nebavím," s úsmevom ju Sabrina presviedčala, „len je to pre mňa nezvyk."

„Zvyk, nezvyk ideme si zatancovať," ťahala ju čokoládová dievčina na preplnený parket. To bolo však to posledné, na čo mala chuť a tak po menšej chvíli prehovárania osamela. Stále nemohla uveriť tomu, že ju matka nechala prespať u Sierri, navyše keď otec poobede odcestoval do Londýna.

„Potrebuješ zachrániť?" ozval sa pri nej zrazu chlapčenský hlas, ktorý by ani pri najmenšom neočakávala. Sabrinin zelený pohľad sa stretol s tmavými očami, ktoré boli jedinou známkou emócie na Finnovej tvári. Bolo pre ňu záhadou, prečo toľko tajomnosti.

„Som tu s priateľmi," poobzerala sa okolo seba, no nezazrela ani Sierru, ani jedného z chalanov, ktorých sem dotiahla.

„Takže imaginárny, hej?" dosadol na sedačku oproti nej a ona sa usmiala.

„Zrejme máš pravdu, začínam blázniť," zaškerila sa a napila sa z poháru džúsu.

„Vidím, že si už úplne pod obraz boží," hlavou kývol k poháru s pomarančovou tekutinou a jej veselý smiech, bol ako hudba.

„Nesmej sa mi," na okamih hrala urazenú, „a radšej ma zachraňuj," vstala od stola a Finnick zostal prekvapene sedieť. Keď ju tu zbadal naozaj nepredpokladal, že spolu budú aj odchádzať.

„Nasledujete ma, milady," ponúkol jej aj rameno, ktoré však Sabrina neprijala a spolu sa vybrali ku vchodu.

Vonku ich oboch ovalil chladný nočný vzduch a dievčina si spomenula na jeho bundu v jej skrini. Už sa mu chcela pripomenúť, no keď sa naňho pozrela vyzeral, že niečo hľadá. Ihneď na to sa zdalo, že to aj našiel a ona ho nasledovala k nižšej dievčine, ktorá sedela pri obrubníku.

„Bell," oslovil ju nežne, čo bolo pre Sabrinu prekvapením, avšak Bell sa ani nepohla.

„Ideme domov, Bell," pomohol jej na nohy a už na prvý pohľad bolo vidno, že nie je celkom pri zmysloch.

„Ak by bola triezva, tak vás aj predstavím, no toto je moja sestra Izabella," prehovoril k nej nakoniec Finn.