Premrhané farby

12. Dokonalá reálnosť

„Sabrina počkaj!" zrýchlil krok a naozaj mu nerobilo problém dobehnúť ju.

„Čo. Ešte. Chceš!" nahnevane odsekávala a líca jej horeli, pričom v zelených očiach jej lietali blesky. Finn si uvedomil, že by pre neho bolo ľahké zabudnúť na to, čo jej chcel povedať. Priťahovala ho ako magnet a musel sa naozaj ovládať, aby zo seba dostal rozumné slová.

„Nechaj ma to ešte raz vysvetliť a potom sa hnevaj koľko chceš," navrhol jej zmierlivo, pretože si uvedomoval, že potrebuje uľaviť svojmu svedomiu. A možno aj tomu Sabrininmu.

„Fajn tak vysvetľuj! Máš päť minút," vyzývavo sa pred neho postavila a v očiach sa jej zaleskli slzy. Už mala dosť toho ako sa každému prispôsobovala a vyhovela. No mala ešte pár otázok, ktoré sa jej tlačili na jazyk.

„Pozri, ten článok som napísal v ten večer, keď si sa zoznámila s Izabellou. Hneval som sa na teba, pretože si mi ako všetci ostatní opakovala, čo by som mal robiť. Ale ja to viem. Hneval som sa, pretože mi prišlo nespravodlivé, že pre Bellu nemôžem viac urobiť a aj to, že si ju musela vidieť v takom stave,"popravde jej rozpovedal ako sa vtedy cítil, pretože mal pocit, že to jediné ho teraz môže zachrániť.

„Po pár dňoch som to oľutoval a naozaj neúmyselne som si v ten deň vložil do batohu neprávne materiály. Zistil som to, až keď mi do rúk dali prvý výtlačok," priznal sa kajúcne a aj samotnú Sabrinu prekvapilo, že je na ňom skutočne vidieť ako ho to mrzí. Možno to ju donútilo odpustiť. Sprvu si to nechcela priznať, no už voči nemu viac necítila hnev. Len sklamanie.

„A ako si sa k tým informáciám vlastne dostal?" položila mu nakoniec otázku miernym tónom.

„Stačilo povedať Ericovi, sme niečo ako kamaráti a jeho otec pracuje na polícii," priznal sa Finn a sklopil hlavu k zemi. Neznášal pomyslenie na to, že aj napriek Sabrininej dôvere, ju v podstate podviedol.

„Takže aj keď si vedel, že som ochotná ísť proti svojej mame, tak si si našiel vlastné informácie," pohoršene pokrútila hlavou, no po hneve už nezostalo ani stopy.

„Brina," oslovil ju a pristúpil bližšie, „nie je mojím zvykom sa ospravedlňovať to zrejme vieš ale teraz ma to naozaj mrzí. Zmýlil som sa v tebe a neveril, že by si mi naozaj chcela pomôcť," chladnú a nič nehovoriacu masku, ktorá vždy zdobila Finnovu tvár, vystriedal iný výraz. Taký ktorý nedokázala definovať a ani si ho poriadne vysvetliť.

„Nemysli si, že som ti úplne odpustila," zašepkala dievčina nakoniec naoko otrávene a Finnick sa potešene usmial. Vyzeral priateľskejšie a oči mu veselo žiarili, čo nenechalo ani Sabrinu chladnú. Obom nedochádzalo, že to práve spoločnosť toho druhého v nich vyvoláva úsmev. Že to je dôvod, pre ktorý ich stále niečo zvedie dohromady.

Sabrina si nechcela pripustiť, že by bola jediná, ktorá videla na chlapcovej tvári úsmev. No bolo to tak a on sa cítil uvoľnenejší, pričom by tam v tej zime s ňou dokázal stáť aj hodiny.

„Tak hádam, že nech je akokoľvek mamu už nezvolia," zavŕšila ich konverzáciu a matne si spomenula na zimu, ktorá ňou len pred chvíľou lomcovala. Po tej už nebolo ani stopy a ruky sa jej jemne triasli pri pomyslení na teplo, ktoré vyžarovalo z Finna.

„Ďakujem ti," naposledy sa usmial čiernovlasý chlapec predtým, než sa mu Sabrina otočila chrbtom a odkráčala do noci.

***

Ich pohľady zrazu začali páliť o čosi viac. Prítomnosť toho druhého bola ihneď zaznamenaná ako signalizáciou, no i napriek tomu, bol ich večerný rozhovor pred kaviarňou posledný. Mysleli si, že viac sa nemajú o čom baviť, a aj keď Sierra naliehala na svoju kamarátku, tak ju nedonútila zájsť za Finnom. Sabrina sa neustále vyhovárala a hľadala dôvod, pre ktorý by ho mohla osloviť.

Len okolo seba mlčky prechádzali a vzduch v miestnosti oťažel, keď sa na seba zadívali. Hľadali niečo čo už bolo nájdené, no boli príliš zaslepení predsudkami, aby to videli. Síce sa obchádzali, no myšlienkam rozkázať nedokázali a zrazu na Finnových stenách pribudli nové básne o dievčine z fotografie v ružovom svetri. Aj samotná fotografia sa vynímala tesne nad tmavými stromami, cez ktoré nepreniklo skoro žiadne svetlo. Topili sa v tmavej zelenej, cez ktorú len sem tam prebleskla hmla.

Vždy keď do svojej izby Finnick vošiel, spytoval sa sám seba, či je šťastným umelcom. Do svojich diel dával kúsky duše, no stačilo to? Stačil kúsok, keď chcel docieliť dokonalý celok? A tam zrejme nastal zlom, pri ktorom pochopil svoje chyby. Snažil sa o podobizeň smutnej dokonalosti a hľadal múzu rovnakého mena. Bolo by mu zrejme súdené hľadať naveky.

Pretože to bolo slovo a nie skutočnosť. Nikdy nič nebude dosť dobré, aby to bolo dokonalé a nič nebude tak dokonalé, aby to bolo reálne.

***

Daždivé dni sa pomaly začali chýliť ku koncu a s dlhšími dňami sa začala blížiť aj osudná voľba malého mestečka. Luton v srdci Anglicka, žil len nadchádzajúcimi voľbami a už nikto skutočne neveril, že by to Rosaline Brigsová mohla vyhrať.

A aj keď sa to Sabrine priznávalo ťažko, bola s tým spokojná. Bola rada, pretože inak by sa cítila sčasti zodpovedná za tých niekoľko život a za ďalšie a čo bolo podstatnejšie, Finnickovi nehrozilo, že by sa musel starať o náhradné bývanie pre svoju rodinu.

Jej matke sa to samozrejme nepáčilo a zo začiatku hľadala spôsob, akým to všetko vyriešiť, no ľudia v meste boli zanovití a spokojní vo svojej bubline nenávisti. Kedysi ju nemali radi kvôli peniazom a to si nechceli priznávať ale teraz na to mali ospravedlniteľnejší dôvod ako závisť.

Síce na Sabrinu nezazerali tak ako čakala, no neraz počula nepekné reči, ktoré sa šírili za jej chrbtom. Snažila sa ich ignorovať a nakoniec jej pomohlo aj to, že Rosaline už nemala šancu. Avšak všade sa postupom času zabúda a zase to nebolo až tak veľa času, ktorý prešiel a na klebetu číslo jeden si už spomínali len zarytí závistlivci.

Čo však mladá dievčina netušila, bolo že jej matka má hrdosť vkovanú tak hlboko do duše, že prehra je nemysliteľná. A tak týždne opradené dojmom nečinnosti sa zmenili na prepracovaný plán, ktorý sa dočkal premiéry.

Nikto nechápal ako si mohla Rosaline Brigsová dovoliť, usporiadať ďalšiu akciu v rámci kandidatúry, no bola to zvedavosť, ktorá ich všetkých prinútila prísť.