Premrhané farby

9. Boli to jeho démoni

Tep oboch sŕdc zrazu bil ako jeden a myšlienky, ktoré nevykazovali ani štipku racionality, len zmätene poletovali okolo. Vzduch v izbe zrazu oťažel, možno pre ich zrýchlený dych a možno nie. Sabrina sa však spamätala ako prvá a so sklonenou hlavou odstúpila o pár krokov.

„Už by som mala ísť," prehovorila a pobrala sa k dverám.

„A nechceš skontrolovať ten článok?" dostal zo seba Finn, no jeho hlas bol odrazu zachrípnutý.

„Ja...nie. Verím ti," úsmev bol to posledné, čo po sebe zanechala predtým, než sa stratila za dverami.

Finn tam len stál ako obarený a aj keď sa mu to nepáčilo, náhle ho zmárala predstava, v ktorej neodišla a ďalej stála tak blízko neho. Po chvíli sa však otriasol, akoby jeho túžba bola len otravným hmyzom a s povzdychom sa zvalil do perín.

***

V to nasledujúce ráno medzi nimi zrejme prebehla iskra nevedomého porozumenia, pretože pokoj, s ktorým Sabrina vkročila do budovy školy, bol takmer navlas podobný tomu, ktorý vyžaroval z Finna. Ten sa síce nedokázal ukázať na hodinách, no s fotoaparátom, blokom a ceruzkou trojkou, sa zašil v malej kaviarni.

No Sabrina to šťastie nemala a mama ju ako každé ráno vysadila na rozľahlom parkovisku, na ktorom ju čakal Greg. Bolo to nečakané, pretože inokedy o ňu neprejavoval nijaký väčší záujem a ona sa tomu úprimne tešila. Avšak Sierra ju vystríhala, že skôr či neskôr, Sivan či Greg - jeden sa ukáže.

„Ahoj," čo najmilšie sa na ňu usmial a po toľkých chvíľach strávených s vážnym Finnom, už dokázala pochopiť falošný úsmev. Neodrážal sa v očiach ani v gestách človeka.

„Ahoj, potrebuješ niečo?" na rovinu sa opýtala a rezkým krokom vykročila dnu, pretože z oblohy sa začali spúšťať prvé kvapky.

„Nie ja len...vlastne som sa ťa chcel opýtať či by sme niekam nezašli," nervózne sa ošíval a ona si zrazu zhrozene uvedomila, že jej chýba Finnova chladná rozvaha.

„Ak to mám byť rande, tak prepáč, no nemôžem," snažila sa podať pravdu, čo najšetrnejšie, ale naozaj mu nechcela dávať plané nádeje, keď veľmi dobre vedela, že z ich vzťahu by nič nebolo.

„Aha, tak ja už pôjdem," nevedel, čo na to povedať, a tak sa len ako zbabelec zdekoval a nechal si Sabrinu uľahčene vydýchnuť.

***

Finn nevedel či sa má tešiť alebo sa jednoducho otočiť a ako vždy bočiť od Sabriny Brigsovej. No ona to rozhodla za neho, keď aj napriek textu, do ktorého bola pohrúžená, zaregistrovala jeho prítomnosť. Sedela na kraji lesa, ktorého podložie tvorila skala, a tak vytvárala ilúziu útesu.

„Sleduješ ma?" vyhŕkla prvé, čo jej prišlo na myseľ a až prirýchlo zabuchla čierny zápisník, ktorý bol zaplnený jej úhľadným písmom.

„Mal by som?" na jej prekvapenie odpovedal neurčito a podišiel bližšie. Tak veľmi sa chcel Sabrine vyhýbať, až to bolo smiešne, no ona sa vždy objavila na mieste, na ktorého ho to najviac ťahalo.

„Netuším, akú odpoveď by si na to očakával. Zrejme nie alebo máš dôvod?" pokračovala v paľbe otázok, ktorú vlastne začala.

„Ani najmenší. Bol by som tu s tebou i bez teba," odpovedal s obvyklou dávkou rezervovanosti a kým stihla hnedovláska akokoľvek zareagovať, stlačil spúšť na fotoaparáte, ktorý mu doteraz visel na krku.

„Prečo si to urobil?" sčasti nahnevane a sčasti prekvapene počkala, kým si sadne vedľa nej a vysvetlí jej svoje úmysly.

„Nebudem ti to hovoriť, len ti to ukážem," nepýtal sa na jej súhlas, len jej podal najcennejší poklad.

Sabrina cítila, že je to akási forma skúšky, a tak sa pozorne zahľadela na fotku, ktorú musela ihneď nazvať umením. Nie pre to, že na nej bola, vlastne jej tvár ani nebolo vidieť a nedokázala pochopiť, ako to dokázal. Všade okolo jej postavy sa plazila hmla, to bolo normálne, no on vystihol moment, v ktorom to vyzeralo, že sa v nej Sabrina topí. Do diaľky žiaril len jej staro ružový sveter, ktorý bol pre ňu zrazu neodmysliteľnou súčasťou fotky.

„Máš neskutočný talent," povzdychla si a vrátila mu aparát, „všimla som si to aj v tvojej izbe. Tvoríš tak, ako by som to ja nikdy nedokázala, pretože v tom je niečo...niečo, čo neviem pomenovať," pokrútila zmätene hlavou .

„Musím robiť niečo, aby som sa nezbláznil," po chvíľke premýšľania jej vyznal asi najúprimnejšie slová doposiaľ a ona ho zaujato počúvala.

„Niekedy to na mňa všetko doľahne a mám pocit, že tú ťažobu neznesiem. Tlačí sa to na mňa z každej strany, až sa nedokážem sústrediť," zahľadel sa do diaľky, spomínajúc na svoje zvláštne záchvaty, ktorých sa tak bál. Boli to jeho démoni.

„Vždy som mala pocit, že umelcom je čo závidieť, no zrejme som sa mýlila," smutne sa naňho zahľadela, „avšak stále veľmi nechápem, čo takého sa ti prihodilo."

„Nemáš čo závidieť, Brina," oslovil ju zrazu prezývkou, ktorú nikto pred ním nepoužil a spravil tak celkom intuitívne.

„Nechápem ako dokážeš znášať život a pri tom sa usmievať," zavrel oči, akoby pod náporom bolesti, „mňa neustále tlačí k zemi. Moja sestra je drogovo závislá, otec je parchant a o chvíľu zrejme nebudeme mať kde bývať," išlo to z neho prirodzene a ani sa veľmi nezamýšľal nad tým čo, alebo prečo jej to hovorí. Jednoduchom mal pocit, že sa mu uľaví.

„Nehovor tak. Náš plán vyjde a mama síce bude zúriť, no ty a niekoľko ďalších budete mať domov. Článok už je v redakcii a zajtra sa celé mesto poteší, keď zbadá, že aj človek ako ona môže mať neresti," upokojovala ho, ale veľmi to nepomáhalo.

„Nechápem, ako môžeš byť dcérou svojej matky," prvýkrát, odkedy sa spoznali sa Finn zasmial.

„Snažím sa nebyť človekom akým je, aj keď by to bolo ľahšie. Byť nenávistnou mrchou a kašľať na každého, kto si to zaslúži. Podľa mňa je to však tá jednoduchšia cesta a ja si vždy vyberám tie ťažšie. Veď sa na mňa pozri - nemám ani štipku talentu a chodím na umeleckú školu," neveselo sa zasmiala.

„To, že nemaľuješ alebo nespievaš, neznamená, že ti nič nejde," namietol, i keď úprimne ju nedokázal pochopiť. Nie tak od srdca.

„To by si pokojne mohol vysvetliť mojim rodičom. Možno by sa konečne prebrali, pretože obaja nechápu, čo sa pokazilo, že nemám anjelský hlas," rukou si prehrabla vlasy, ktoré pomaly začali vlhnúť, pretože v bielosivej hmle poletovali aj kvapôčky vody.

„Ak budem mať možnosť, rád," povzdychol si Finn a v duchu sa zasmial nad svojou naivitou.