Premrhané farby

26. Vnútorná hviezda

„Ani netušíš, ako bola nahnevaná," povzdychla si Sabrina a zadívala sa na pokojnú hladinu jazera. Aj s Finnom sa vybrali na miesto, na ktoré bude mať zrejme navždy pekné spomienky a ležiac na tráve, si vyberali akým spôsobom sa ich rozhovor bude uberať.

„Musí to byť pre teba ťažké," zadíval sa jej do očí, ktoré takmer splývali s trávou pod ňou. Snažil sa sám seba dotlačiť k tomu, aby ju dokázal pochopiť, i keď Rosaline nenávidel.

„Vlastne..." začala váhavo a natočila sa jeho smerom aj napriek tomu, že ju tráva šteklila na tvári, „som tým sama prekvapená, no nemrzí ma to. Človek nepotrebuje mať všetko, aby bol šťastný a ja dúfam len v to, že to moja matka raz pochopí."

„Teba je tu so mnou naozaj škoda," zasmial sa Finn, no dievčina v jeho slovách zacítila miernu známku trpkosti.

„To už nikdy nepovedz," podvihla sa na lakti a dlaňou mu prešla po tvári.

„SI ten najlepší človek akého poznám, pretože aj napriek svojim chybám sa snažíš. A nehovor, že nie," dodala ihneď, ako zbadala, že ju plánuje prerušiť, „na začiatok stačí spomenúť tvoju sestru o tú sa predsa zaujímaš a navyše ani ja nie som bez hriechov," za jej slovami bolo cítiť niečo viac, ako len frázu z ľútosti, ktorá by sa hodila k situácii.

„Možno," pripustil nakoniec a Brina si hlavu položila na jeho hruď a tlkot jeho srdca, bol zrazu ako jej vlastný.

„Možno, no pozri dopustil som, aby do toho spadla a tie premrhané roky jej už nikto nevráti. Všetok ten premrhaný čas, ktorý stratila nielen ako umelkyňa, ale ako človek. Všetky tie premrhané farby, ktoré každým dňom strácam aj ja," pozrel na ňu s ľútosťou v očiach.

„Raz prídeš na to, že som príliš zatratený, a že všetky moje farby sa vyčerpali. Potom ma už nebudeš môcť milovať."

***

Jeho kroky ho, ako každý večer po smene priviedli domov, pretože, keď nad tým tak premýšľal, tak vlastne ani nemal kam inam ísť. Avšak namiesto všednej rutiny a ticha, ho pred domom privítala Isabella, ktorá sa rýchlosťou blesku rútila jeho smerom.

„Ja by som ti radila nechodiť tam," zamrmlala, keď ju chcel zastaviť a vyhla sa jeho dotyku, pričom si nasadila slúchadlá. Jeho prvotné prekvapenie sa zmenila na zmätok, a preto do domu vstupoval až prekvapene.

Najprv započul ľahkú klavírnu muziku, ktorá sa rinula z kuchyne, a ktorú razom preťal mamin smiech. Smiala sa tak, ako to Finn jakživ nepočul, a preto neváhal a bez toho, aby sa čo i len vyzul sa náhlil za tým zvonivým zvukom.

„A pamätáš sa ešte na maturitný ples?" počul svoju mamu, ako sa niekoho pýta skôr než sa stihol dozvedieť viac, tak neuvážene vtrhol do kuchyne. Pohľad, ktorý sa mu naskytol ho zarazil.

Mama a jeho profesor výtvarného umenia sedeli za slávnostne prestretým stolom a všade rozvoniavala vôňa maminej brusnicovej omáčky z chlapcovho detstva.

„Mami?" uniklo mu napokon zhrozene, pretože ten muž sa mu jednoducho nepozdával. Alebo to bola len žiarlivosť, ktorú sa snažil skryť sám pred sebou.

„Ach Finn," zmätene sa usmiala, akoby si len vtedy spomenula, že má syna, „navečeriaš sa s nami?" postavila sa a už sa chystala po ďalší tanier.

„Nie je nebudem," pokrútil však chlapec hlavou a naďalej neslušne zazeral na hosťa. Nevítaného.

„Panebože, ja som vás zabudla predstaviť," zabedákala jeho matka, ktorej sa synovo odmietnutie nijako nedotklo, „Finnick toto je John, môj dávny známy a ...priateľ," doplnila nakoniec.

„Áno my sa už poznáme," zavrčal chlapec, „ je to môj profesor," ani sa len nesnažil skrývať svoju nevraživosť, pretože patril k tomu málu ľudí, ktorí sa nepretvarovali.

„Prečo Bella odišla?" presunul svoj pohľad nakoniec na maminu tvár, ktorá sa neprítomne upierala na stôl.

„Neviem, zrejme s ňou znova mlátia tie pubertálne hormóny. Nehlásila mi kam ide," v jej hlase bol náznak opovrhovania a Finn skamenel. Čo sa to s ňou preboha deje?

„Tak tvoja dcéra si pomaly zvyká na život bez drog, niekedy trpí záchvatmi a to nielen paniky a ty ani nevieš kam išla?! Len preto, aby si si tu mohla užiť romantický večer?!" jeho hlas nabral na plnej sile a Tanajina tvár sa zvraštila hnevom.

„A čo mám robiť? Držať ju na vodítku?! Ja vari nemám právo byť šťastná?" kontrovala mu ona, i keď niekde v hĺbke vedela, že jej syn má tentokrát pravdu. Bola však príliš zaslepená, alebo lepšie povedané okúzlená. A jej spoločník tam len sedel a pozoroval tú grotesku.

„O to právo si prišla, keď som sa narodil a ty si sa nevedela postarať!" zasyčal chlapec naposledy a rovnako ako jeho sestra opustil rodičovský dom, no pridal poriadne tresknutie dverí.

Krv v žilách sa mu varila a najradšej by si do niečoho udrel. A tak ani nebol prekvapený, keď zacítil štipľavú bolesť a na múre oproti nemu sa ocitli jemné krvavé otlačky. Udrel znova a koža na jeho rukách už prepúšťala krv. Skúsil svoju agresívnu náladu znova, a keď ani tretí pokus nezabral, rozbehol sa z jasným cieľom.

Vytrvalo hádzal kamienky do Brininho okna, až kým sa nezjavila dolu a s prstom na perách ho nezaviedla do svojej izby. Na Finnov vkus sa tvárila príliš vážne a nevyzerala ani veľmi prekvapene, že ho vidí. Skôr zmierene.

„Finn musím ti niečo povedať," skľúčene sa ozvala prvá, no na ďalšie slová už neostal priestor, pretože chlapec zničil medzeru medzi nimi a prilepil svoje pery na jej. Bozkával ju náruživo, dokonca si uvedomil, že si vybíja aj zlosť.

Zaregistroval, že sa mu ešte raz snažila niečo povedať, no keď jej rukami zašiel do vlasov, stratila slová a poddala sa vášni. Jeho tričko letelo do rohu izby a napätie medzi nimi sa menilo na malé výboje, ktoré cestovali po ich pokožke.

Vzduch sa zohrial ako oheň a pot sa kĺzal po pokožke ako maslo. Všetko bolo zrazu zmätené a horúce, v jednej zmiešanine vášne a krvi z chlapcových hánok. Už viac nebolo treba slov, pretože boli nechcené a všetko sa strácalo v záhyboch pokožky a Brininých zelených očiach, ktoré križovali Finnove temné.

V tých sa dalo stratiť, pretože potemneli ako najmocnejšia noc a zatiaľ v sebe nenašiel žiadnu vnútornú hviezdu, ktorá by jeho temnotu presvetlila. A tak mu stačila horúčosť.