Premrhané farby

8. Rómeo- Júliovské vyznanie

„Bella," potriasol Finn svojou sestrou, aby ju po takmer dni spánku prebral do reality. Zamrmlala čosi nezrozumiteľné a iba sa otočila na druhú stranu.

„Prosím vstaň, je už takmer osem hodín," ako to dopovedal, tak sa pozrel z okna, kde už dávno sadala tma, „a navyše je už nedeľa. Zajtra je škola, počuješ?" zvýšil o trochu hlas a konečne ju prebral.

„Dobre, dobre len tak nekrič," zavrčala a otvorila oči, no mala z nich iba štrbinky, „čo sa včera stalo?" pretrela si oči a uprela naňho svoj modrý pohľad.

„Vlastne nič, len si zase lietala v oblakoch," nezúčastnene sa postavil a zatiahol biele závesy. Keď sa otočil, na Izabellinej tvári zbadal obviňujúci a zároveň ospravedlňujúci pohľad.

„Naozaj ma to mrzí. Už sa to nestane," oduševnene sľubovala tak, ako už mnohokrát predtým. Finna už nebavilo neustále sa pozerať na to, ako sa ničí.

„Ver mi, že ťa to nemrzí viac než mňa a mne nič nesľubuj," prisadol si k nej a v tvári mal smutný výraz.

„Nikomu nič nesľubuj Bella, len konaj. Dokáž sama sebe, že si silnejšia, ako si myslíš. Dokáž to tým troskám, ktoré ti tvrdia, že prestať sa nedá, pretože aj keď je to celé na hovno, ver mi viem o čom hovorím, tak to delírium nie je šťastie," prehovoril jemným hlasom a pohladil ju po vlasoch.

„Kedy si tak vyrástol, Nickie?" so slzami v očiach ho oslovila prezývkou, ktorú používala keď boli malí. Boli si vtedy tak blízki.

„Ja som nevyrástol, ja som dospel," opravil ju a jemnosť z jeho hlasu nadobro vymizla.

„Naučil som sa, že ľudia sú tak hrozní, že sa im chcem smiať a nie pred nimi plakať. Chcem, aby videli, že vnímam a že ich len neprežívam. Ja žijem s nimi a to je viac, pretože sme si rovnocenní," zapozeral sa jej do očí a Bella to už nevydržala a vrhla sa mu okolo krku.

Finna jej srdečné gesto prekvapilo, a tak na chvíľu ustrnul v nehybnosti, ale hneď po tom okolo nej obtočil paže a jemne sa pousmial do jej vlasov. Za týchto pár minút dokázal viac, ako za posledný rok dohovárania.

„Budem sa snažiť, kvôli tebe," zašepkala mu sestra do ucha, ale on si aj tak nerobil nádeje. Aspoň si nahováral, že to tak je, no niekde v hĺbke jeho duše, dúfal, že sa raz zobudí a všetko bude iné.

***

Mesiac už dávno vládol oblohe, keď čiernovlasý chlapec sedel na podobločnici a na oblohu sa díval skrz fotoaparát. Vtedy sa zdalo všetko dokonalejšie a bezchybnejšie. Stačilo nastaviť správny filter a škaredé škvrny z oblohy zmizli a do popredia vystúpili jednotlivé žiarivé body, nebeské diamanty. Ten filter potom stačilo zmeniť a všetko zrazu bolo čiernobiele.

Škoda, že to tak nefungovalo aj v skutočnosti, aby mohol tvrdiť, že jeho otec je netvor a Sabrina Brigsová je kópiou svojej matky. Potom však prišiel šok a zrazu zistil, že na chvíľu otca pochopil, pretože zodpovednosť, ktorú človek v rodine má je niekedy neznesiteľná, no bol rád, že tá mizerná chvíľa porozumenie pominula. A všetko bolo zase čiernobiele.

Vo svojich vnútorných úvahách by pokojne pokračoval až do rána, keby ho z tranzu neprebralo jemné klopnutie. Najprv si len pomyslel, že si to nahovára ale potom sa to zopakovalo a jeho pohľad padol sprvu von z okna.

Tam vo svetle pouličnej lampy zbadal postavu, dívajúcu sa do jeho okna. Položil foťák na stôl vedľa a vytiahol okno. Dovnútra sa vrútil nočný vzduch spolu s hlasom Sabriny.

„Pusť ma dovnútra," nakázala mu a obišla dom, aby sa dostala k vchodovým dverám. Finnovi chvíľu trvalo, kým sa spamätal, no potom čo najtichšie uháňal do predsiene. Mal šťastie, že parkety neškrípali a preto si musel dávať pozor, len aby nezaštrngotal kľúčami a nezobudil tak mamu.

Keď sa mu konečne podarilo nehlučne otvoriť dvere, Sabrina sa už nadychovala, že niečo povie, ale on jej prstom ukázal, že má byť potichu. Posunkom ju pozval dnu a nechal sa nasledovať až do jeho izby. Tam konečne za ňou zavrel dvere a vydýchol si.

„Čo tu robíš?" stále stišoval svoj hlas, ale už sa nebál, že ho niekto začuje.

„Ty si snáď zabudol na náš plán?" obvinila ho a samozvane sa posadila na posteľ s krvavočervenými obliečkami.

„To nie, ja som len myslel, že si nahnevaná," pokrčil ramenami pri spomienke na včerajší večer.

„Nehovorím, že nie som, no toto je dôležitejšie ako moja malichernosť," pohľadom zavadila a veľkú obálku, ktorú zvierala v rukách. Dlane sa jej potili už len pri pomyslení na to, čo je v nej.

„Nečakaj odo mňa žiadne ospravedlnenia a Rómeo - Júliovské vyznania," pragmaticky prehodil a nahodil zvláštny poloúsmev, ktorý sa Sabrine zapáčil, i keď v hĺbke duše to ospravedlnenie čakala.

„Len si to vezmi, kým si to rozmyslím," podala mu obálku, ktorá sa jemne chvela v jej stisku. Finn neváhal ani na chvíľu a uchopil hladký papier do svojich rúk.

„Si si skutočne istá?" overil si ešte raz a ona rozhodne prikývla, „tak a teraz môžeš ísť," otočil sa k nej chrbtom, za čo sa mu dostalo len posmešného odfrknutia.

„To ani náhodou, čo myslíš? Ostávam tu, aby som ti to potom mohla odsúhlasiť, pretože ako ťa poznám, tak by si pod čiernu zem zvozil celú moju rodinu," vysvetlila mu a vzdorovito prehodila nohu cez nohu.

„Ty ma vôbec nepoznáš Sabrina Brigsová."

***

Trvalo mu tri hodiny, než spísal článok hodný novín. Materiály, ktoré mu dala, boli silná káva, no pre istotu sa ani neozval. Len si sadol k počítaču a prsty mu začali po klávesnici bežať maratón. Úplne sa vytratil z reality, a preto si ani nevšimol, že Sabrina nesedí len na mieste, ale prechádza sa okolo jeho umeleckých stien.

Vlastne ani nebolo vidno akou farbou sú steny natreté, pretože každý centimeter štvorcový pokrývala buď kresba, fotografia alebo útržok papiera s krátkou básňou. Bolo to fascinujúce.

No len čo dopísal a posledný pomocný papier skrčil do guličky, aby ho mohol hodiť do koša, prudko sa otočil ku votrelkyni.

„Nepríde ti to drzé?" postavil sa pred ňu, aby viac nemohla nazerať v podstate do jeho mysle.

„Skôr úžasné," fascinovane sa naňho zahľadela, neskrývajúc obdiv, ktorý sa jej zračil v očiach, „si neskutočný, Finnick, a zároveň tak reálny," pošepkala a atmosféra v izbe sa nabila elektrinou. Oči mu zrazu stmavli a Sabrina bola príliš blízko.

„Som zatratený a to je rozdiel," boli tak blízko, že dievčina cítila jeho dych na svojej pokožke.